Mnoho skorých ranných myšlienok za volantom venoval svojej spiacej manželke.  Trápili ho nedorozumenia, ktoré sa medzi nimi zjavili v posledných mesiacoch. Aj po dvanástich rokoch ju ľúbil rovnako, ako na začiatku ich vzťahu. Mali spolu šikovného desaťročného syna ... niekedy síce už prešibaného výmyselníka, ktorý v ničom nezaostával za svojimi rovesníkmi ... no ešte stále dieťa, ktoré potrebovalo pohladenie a láskavé bezpečie svojich rodičov.

     Peniaze vládli svetom okolo nich a ani oni nežili vo vákuu. Nechceli veľa, iba normálne žiť. Trochu viac než jesť, obliekať sa a platiť nájomné za byt a pôžičku za auto. Chceli tým autom aj jazdiť, no cena benzínu pre nich začínala byť neúnosná. Rovnako ako mnoho iných bežných vecí.

     Začal odchádzať na týždňovky do vzdialenejšieho veľkomesta. Pracoval ako vodič dodávky pre jednu firmu. Ťahal dvanástky, neraz aj dlhšie smeny. Jazdil zväčša po nociach a spával minimálne. Len toľko, aby za volantom nikoho neohrozil. V tomto smere bol opatrný, rovnako mu záležalo na živote iných ako na svojom vlastnom. Čísla na rodinnom účte už boli prijateľnejšie i na konci mesiaca, cítil však, že odlúčenosť počas týždňa ochladzuje aj jeho manželstvo. Nebyť jeho syna, tak by neraz počas tých niekoľkých dní, ktoré trávil doma nemal s kým prehovoriť.

     Ona vnímala mračná nad ich vzťahom podobne ako on. Poznala i svoj podiel viny tohto zamračenia. Na jednej strane ju tešilo zlepšenie ich finančnej situácie, na strane druhej ... vedela, že každý z nich prináša nejakú obeť, jasne si uvedomovala aj to, kto z nich tú väčšiu ... nebola to ona - hoci počas jeho častej neprítomnosti na nej ležala nielen zodpovednosť za celú domácnosť, ale aj zodpovednosť za výchovu a najmä šibalstvá jej syna. Vedela, že ho trápi odlúčenie od syna ... a počas bezsenných nocí sa neraz budila hrôzou pri predstave, že jedného dňa nejaká udalosť dokáže, ako jeho výchovu nejakým spôsobom nezvládla. Samota veľkej postele a nemožnosť vtisnúť sa do jeho objatia jej napínalo nervy do prasknutia. Paradoxne, začali praskať najmä počas rýchlo ubiehajúcich chvíľ jeho prítomnosti.

     Obaja si uvedomovali, že každé riešenie vedie do inej slepej uličky. Každý z nich si priznal sám pred sebou svoj podiel viny ... každý z nich si uvedomil, že k riešeniu vedie iba jediná cesta. Cez vzájomné rozprávanie a počúvanie sa. O cítení a vnímaní, o želaniach - aj tých nesplniteľných, o starostiach - na pohľad neriešiteľných, o smútkoch a láske, ktorá medzi nimi zostáva - napriek zauzleniam, ktoré spôsobujú ich chvíľkové rozlúčenia.