Včera mi môj otec položil otázku : ,,Čo ťa robí šťastnou?´´ a ja som prišla na to,že na ňu vlastne skoro vôbec neviem odpovedať.
Aj preto som sa odhodlala začať s týmto tu.Už odmalička,môžem povedať,som bola mladý talent.Ako škôlkárka som bola najlepšia v triede,chodila som na rôzne gymnastické súťaže a bavilo ma kresliť.Veď viete...malé deti majú tú najúžasnejšiu fantáziu a ja som to chcela všetko dať na papier.To ma viedlo k tomu,že ako čerstvá prváčka na základnej škole som začala chodiť na umeleckú školu a tam rozvíjať začiatočnícke kresby na niečo ,,väčšie,,.Bavilo ma to.Keď sa obzriem späť,neviem ako som to všetko zvládala.Čistá jednotkárka,žiačka umeleckej školy a k tomu všetkému aj dva krát do týždňa tanečné tréningy.
Bol to krásny pocit,to všetko.Stáť na pódiu a dávať zo seba maximum.Všetku tú energiu,šťastie,ale aj nešťastie,to všetko dať zo seba von pomocou tanca.S úsmevom na perách som vyhrávala spolu s mojou skupinou rôzne súťaže a majstrovstvá a bola som ŠŤASTNÁ ! Ak by som ešte aj naďalej tancovala,moja odpoveď by bola úplne jednoduchá : tanec.Aj po piatich rokov,čo som s tancom skončila,stále ľutujem ten deň kedy som to vzdala.
S maľovaním to bolo rovnako.Ocenená v každom školskom roku za šikovnosť,prvé pribúdajúce ceny z maliarskych súťaží a predo mnou sa len tak otvárali dvere toho,čo som mohla dokázať.
Nastal však deň kedy som si zmyslela,že mne sa vlastne už nič nechce.Prvé známky puberty a ja som už ani tanec a ani maľovanie nebrala ako to,čo ma robí šťastnou.Myslela som si,že som ziedla všetku múdrosť sveta a ja sama si môžem povedať kedy a čo ma prestane baviť.A tak som vymenila dni v ateliéri a v tanečnej sále pred zrkadlom,za dni,kedy som sa len tak flákala po vonku.Kiežby som vtedy bola vedela ako veľmi mi to bude chýbať.
Teraz,ako sedemnásť ročnej študentky,sa ma ľudia čím častejšie pýtajú čo ma baví a čo chcem v budúcnosti dosiahnuť.No ja mám pred sebou a hlavne v sebe hrozný zmätok.Je ťažké z dňa na deň,z roka na rok,prísť na to,ako stráviť zvyšok života.Znova a znova sa sama seba pýtam ,,Čo ak niečo urobím zle a už nebude cesty späť?´´ Teším sa,keď už budem mať to bujaré obdobie puberty za sebou,no stále si stojím aj za tým,že problémov už nebude nikdy menej.Práve naopak.Stále viac a viac.
Tak tu už druhý podvečer ležím a rozmýšľam nad tým,kedy bez rozmýšľania odpoviem na otázku ,,Čo ťa robí šťastnou?´´. Samozrejme,mám už niekoľko odpovedí.
Som šťastná,keď je doma dobrá nálada a keď sme všetci spolu a spokojní.
Som šťastná,keď som s blízkymi priateľmi a viem,že tu budú nech sa deje čokoľvek.
Som šťastná,keď ma môj priateľ obíjme a ja mám pocit maximálneho bezpečia a lásky.
Som šťastná,keď sa večer pozriem na svojho spiaceho brata a poďakujem sa Pánu Bohu,že je zdravý.
Som šťastná,keď mám pred sebou celý večer nič nerobenia a len tak leňošenia.
Som šťastná,keď môžem pomáhať ľuďom a byť užitočná.
A veľa,veľa ďalšieho.Stále však čakám,že tu bude niečo,čo ma zase bude baviť a čomu sa budem môcť venovať tak,ako som sa venovala maľovaniu a tancu.
Verím,že mám pred sebou ešte celý život na to,aby som to našla,dúfam však,že to bude čím skôr a ja nájdem znova to niečo,čo ma bude naplňovať maximálnym šťastím.