Dva mesiace sú kurevsky dlhá doba pre siamské dvojčatá. A ešte dlhšia, keď časový posun je taký blbý, že keď sa zobudím, on ide spať, a predtým než idem spať, on sa zobudí, no hneď nakluše do práce.
Čo sa sťažujem. Sama som nikdy nič nedosiahla, som na nič, a to že ma ignoruje pred oceánom, za oceánom, to mi na mojom pošramotenom sebavedomí veľmi nepridáva.
Niekedy si pripadám ako handra.
Na honenie jeho ega som fajn, no keď chcem na oplátku nematerialistický dôkaz lásky v podobe jeho mlčania a počúvania a občasného iniciatívneho pohladenia, som zrazu zlá, on je kurvafrajer atď... Urážame sa navzájom, potom urážame samých seba, nakoniec sa pomilujeme a problémy sú fuč.
Rýchle, efektívne, inštantne to eliminuje napätie... no čo z toho, keď pozajtra sme späť.
Niekedy proste nemám silu počúvať dokola jeho blablablabla o robote, o jedle, o metabolických procesoch... Pretože ako za trest, keď už má prísť rad aj na moje monológy, zrazu príde jeho šéf alebo má neodkladnú vec alebo proste: nezaťažuj sa problémami, problémy neexistujú.
Ale ja nemám problémy!!! Chcem ti iba povedať, čo cítim. Naoplátku, keď už to musí byť nasilu. A chcem mať na to viac ako triapol minúty, a chcem aby si bol vtedy prítomný na 150% !!
To je zhruba všetko.
No možno som príliš náročná, možno je chyba vo mne, a ja som tá pribrzdená, keď mi nedochádza, že mám držať hubu a protesty si nechať pre najbližšiu akciu slobody zvierat.
Vychádza mi to tak, že jediné, čo na tomto svete fakt funguje, je hlboká ignorácia a opovrhovanie. Že snáď to jediné prebúdza zvedavosť a záujem. Potom som asi mimo, keďže sa zaujímam nie preto, že som k tomu dotlačená vonkajšími okolnosťami, ale preto, lebo mi na tom záleží.
A možno sa len priveľmi vnucujem... Asi mám scestný názor na vzťahy, ako to mnohí radi označujú.