Takže, teraz jedno také veselšie letné zamyslenie...

Dnes ráno som sa snažila po nočnej dopraviť do vlastnej postele, dať si čaj, raňajky a len tak hybernovať. Hneď ako som vyšla z penziónu, udrelo mi do očí slnko spaľujúc mi sietnicu na uhoľ. Automatickým pohybom, ktorý robím asi tisíckrát za deň som si stiahla z hlavy na oči slnečné okuliare.... 

...Pre mňa súčasť osobnosti. Pre niekoho len módny doplnok!

Mám ich plno. Ok, z toho jedny sú prasknuté......obrovské, veľké, Chanelovské, zelené, oranžové, Dolce&Gabbana, na snowboard only, tmavé, tónované, transparentné, značkové, z trhu, z grécka, čmajznuté.....všety majú jedno spoločné -  sú moje a nedám na ne dopustiť.

Neodmysliteľne ku mne patria, či prší, sneží, svieti slnko, fúka vietor, na party....Mám ich rada, bez nich sa cítim nesvoja.

Štúdia v jednej odbornej knihe vraví: "Ľuďom, ktorí dlhodobo nosia slnečné okuliare aj keď si to okolitý jas nevyžaduje sa postupne deformuje osobnosť a narúša psychika." Aháááááá, tak preto som strange? :-)))))

Sú mojim obranným štítom pred vonkajším svetom. Keď sa mi nechce  maľovať, tak ma zachránia, keď som sa ráno budila s opuchnutými očami od plaču a nedostatku spánku, tak boli mojou jedinou spásou. Kamaráti vedia, že keď sa na party začínam dostávať do povznesenej nálady, tak už ich z očí nedám len tak ľahko dole.

Oči ma vždy prezradia. Keď som zlostná, zúrivá alebo úplne zúfalá, tak sú zelené. Inak majú iba takú ordinary colour.

Ľudia čo ma poznajú alebo sa o to aspoň snažia, v nich poľahky čítajú moje myšlienky, dokonale sa v nich odzrkadľujú moje emócie....ako v otvorenej knihe. Preto mi okuliare poskytujú akýsi druh anonymity pred vonkajším svetom. Nie všetci ľudia sú dobrí a tak im predsa nebudem ukazovať bránu do svojej duše...