...a tak som sa zamyslela nad blogom...

Stovky blogov zahltili slovenský internet a každý človek, ktorý ho vlastní má svetu čo povedať. I keď len napíše recept na dobré domáce buchty, spraví prierez životom svojho obľúbeného umelca, načrtne vážnu tému, alebo sa len naváža do písmenok ostatných bloggerov.

Nezamýšľam sa nad tým, prečo tomu tak je...To nie. Zamýšľam sa nad tým, kde sa tie témy berú, kedy ľuďom napadá niečo napísať a čo od toho celého čakajú.

Popularitu?

Pochvalu?

Pocit zadosťučinenia?

Taktiež som človek mysliaci, cítiaci a i keď cítim potrebu občas svetu niečo povedať, pobaviť ho, nie som otrokom svojho blogu. Nepotrebujem pravideľne kontrolovať jeho návštevnosť, nepotrebujem písať články o nesmrteľnosti chrústa a to len preto, aby som niečo napísala.

Mám okolo seba ľudí a priateľov, ktorí ma počúvajú. A to ich počúvanie a kontakt je mi sto krát bližšie ako komentáre k mojim článkom.

...blogujte, radujte sa...post morte nulla voluptas...