PROLÓG

To, že svet nie je fér, som počula už dávno. Ale to, že aj najbližší ľudia dokážu tak veľmi zraniť a vyhodiť vám na oči veci, o ktorých ste nemali ani potuchy, že im prekážajú, to je fakt vrchol. Vrchol ublíženia. Jazvy, ktoré budú bolieť ešte veľmi dlho. Slová ostrejšie ako meče, ktoré sa vám pomaly a bolestivo vnárajú do srdca a vami preniká bolesť, ktorá vymýva všetko ostatné, až ostane len tupá prázdnota.

Dosť bolo kritizovania! Ani jedno jediné slovko uznania... Tomu sa vraví podpora? Tvária sa, že všetko musí byť perfektné, že všetko musíte zvládať. A ak niečo vyskočí alebo sa vám niečo nepodarí, začnú sa do vás navážať. Máte pocit, že od toľkých výčitiek vám ide prasknúť hlava. Ale to by bol príliš jednoduchý koniec. A tak tíško trpíte, snažíte sa nájsť nejaké, aspoň trochu rozumné vysvetlenie, prečo sa deje to, čo sa deje. Snažíte sa vymazať všetko zlé z vašej mysle, ale to jednoducho nejde. Zlé spomienky pretrvávajú. Ľudia dokážu odpustiť, ale aj keď sa snažia byť láskavými ako  Boh, nikdy nedokážu zabudnúť ako On. Nikdy.

Veci sa však menia. Ľudia sa menia. Ťažko povedať, či k horšiemu alebo lepšiemu, ale nikdy neostanú takými, akí boli na začiatku. Všetko ich zmení. Každá sekunda ich života je zmenená niečím vplyvom. Udalosťou, radou, gestom, úsmevom, pomocou...

Nie všetko však mení k tomu lepšiemu. Prečo len ľudia nemajú proti tomu zlému nejakú obranyschopnosť? O čo by bol život jednoduchší... No to by sa potom tento svet nenazýval krutou realitou. Realitou, z ktorej som ja tak túžobne chcela uniknúť.