Je to len šport...a napriek tomu to bolí ...

 

Ale o inom som tu a teraz chcela. Chcela som sa zmieniť o tom, že ste super mančaft a perfektné baby. Káder, ktorý sa formuje už dlho. To, aké ste, je vizitka rodičov a to, ako hráte, je vizitkou trénerky. Aj jedno aj druhé je super. Patrí sa poďakovať všetkým.

Rodičom za to, ako Vás vychovali, za to, že obetujú svoj voľný čas, lebo veď povedzme si na rovinu - hráme od septembra a otázka znie, že kto normálny by trávil svoj čas cestovaním do Michaloviec, Vranova, Bytče, Bystrice a iných malebných zákutí Slovenska, ktoré sú neskutočne ďaleko? Málokto. To, že s Vami chodia, nie je samozrejmé a ako fanklub si zaslúžia poďakovanie, povzbudzujú vytrvalo, čestne a fér. Sú s Vami pri výhrach a prehrách, v dobrom aj v zlom.

Trénerka. Poznám ju už dlho, o dva roky to bude štvrťstoročie... . Je presne taká, ako pred rokmi. Drží sa svojich zásad, vyznáva tie isté hodnoty. Čestnosť, spravodlivosť, slušnosť, fair play na ihrisku i v živote. Ak nepomôže, určite neublíži. Tieto trénerkine charakterové črty máte aj Vy. Družstvo je vizitkou trénera a Vy ste až príliš dobrá vizitka. Ste tím. Zdobí Vás kolektívny duch a bojovnosť. Presne, ako tieto posledné finálové dni. Bojujete a bojovali ste až do samého konca.

Sezóna bola dlhá, snáď až príliš. Nie ste veľký mančaft, a tak ako sa nám v minulej sezóne vyhýbali zranenia, tento rok sa to nejako na nás sypalo. Nemôžem tvrdiť, že všetko zlé je na niečo dobré, ale už super kolektív sa ešte viac zomkol. Nie ste tím zložený z hviezd, napriek tomu z Vás vyžaruje vnútorná sila. Po dlhej sezóne prišlo na experiment s finálovým turnajom. Tri najdôležitejšie zápasy celej sezóny, stoosemdesiat minút boja a koniec.  Ja viem, že to nie je ľahké, bojovať proti všetkým, všetkému a všade, ale Vy ste to dokázali. Bojovali ste a zachovali ste si svoju tvár, neznížili ste sa k nešportovým gestám a zákernostiam. Hrali ste čisto a čestne. Napriek tomu to nevyšlo. Je ľahké prísť do kabíny po zápase, v ktorom sa vyhrá...vládne tam eufória, radosť, spokojnosť. Prísť do šatne po zápase, v ktorom ide o veľa, všetci si to uvedomujeme, a my ho prehráme o gól, je ťažké. Vládne sklamanie a plač, veď sen dostáva trhliny a rúca sa. Dokázať Vám poďakovať hneď po prehratom zápase, povedať „baby hlavu hore, veď je to len šport“, dokáže len veľký tréner. A tým Vaša trénerka je.

Ja viem, že celé je to len šport, ale...v nedeľu, keď ste stáli na nástupe, mi to prišlo všetko až príliš ľúto... od titulu Vás delil len malý krok. Napriek tomu ste spravili niečo, čo dokáže len málokto ... išli ste potriasť rukou víťazom... aj to je vizitka veľkého družstva a Vy takým družstvom ste. To, čo ste spravili po ukončení turnaja nás zobralo. Nie som v stave písať o tom, ako ste dokráčali s kyticami, čokoládou, šampanským a ako ste sa prišli poďakovať... . Slzy sa mi kotúľajú po tvári rovnako, ako v hale... napriek tomu ďakujem.

Ďakujem za možnosť byť už druhú sezónu s Vami... zato všetko, čo mi dávate a ani si to neuvedomujete. Dnes už viem, že nám titul nebol dopriaty. Ale viem, že veľké družstvo a veľkého trénera nezdobia len tituly. Veľké družstvo a veľkého trénera zdobia iné veci, množstvo trénerov a hráčov nemá majstrovský titul, ale majú srdce a sú a zostanú čestnými ľuďmi, ktorí majú charakter.  Sú podstatnejšie veci v živote, ako to malé okrúhle čudo, ktoré sa vešia na krk. Napriek tomu by som Vám ho dopriala aj s tým pohárom, ktorý namiesto Vás zdvíhala Bytča....