Peter Kollár sedel na úzkej lávke a pozeral sa na svet zvrchu. Niežeby to bol jeho životný postoj. Pozeral sa na svet zvrchu, pretože jeho lávka visela na červeno prúžkovanom horolezeckom lane spustenom zo strechy výškovej budovy. Pri boku sa mu hompáľalo vedro spenenej saponátovej vody zaváňajúcej po citróne. Zastrčené za popruhom sedacieho úväzu ho tlačili dve stierky.

Pomaly sa spúšťal na štrnáste poschodie. Tam včera skončil. Lávka sa  mierne pohojdávala a Kollár podľa odlesku ranného slnka v zrkadlovej fasáde mrakodrapu hodnotil kvalitu svojej včerajšej práce. Deväť z desiatich smrteľníkov by v tejto situácii uvítalo, ak by v ktoromsi vrecku našli zabudnutú tabletku Kinedrylu. Niektorí dokonca, keby vedro po boku bolo prázdne.

To však nebol prípad Petra Kollára. Na cvičnú skalu ho prvý raz zobral otec. Zdalo sa mu, že to bolo už poriadne dávno. Pod jeho dohľadom na Pajštúne postupne vyliezol Kluvánkov komín aj Matesovu riť. Už bez otca nasledovali Tatry, Kaukaz. Za minulého režimu sa dvakrát dostal aj do Álp. Po novembri sa otvorili možnosti, ale na vrcholné výkony bol už pristarý. Napriek tomu sa mu splnil sen – pred rokom sa ako štyridsaťosemročný dostal do Himalájí. Z vrcholu Pumori sa ponad dolinu Khumbu očarene a šťastne pozeral na Everest, na špičke ktorého vietor vykrúcal žiarivý snehový vír.

Peter Kollár mal rád pohľad z výšky. Samozrejme, viac ho uspokojovalo stáť na vrchole Kežmaráku ako visieť na výškovej budove a nazerať do zrkadlových okien. Zbožňoval ten pocit, keď mal pod sebou zlatisto osvetlené more oblakov tiahnúce sa do diaľav a všade panovalo ticho. Také ticho až bolelo.

Ale ani posedenie na úzkej lávke vysoko nad ulicou plnou lomozu a pechoriacich sa ľudí, náhliacich sa za svojimi efemérnymi cieľmi, mu nebolo nepríjemné. Veď aj včera sa jedna fiflena z osemnásteho pozabudla, neuvedomila si, že na budove je zavesený čudný spiderman a nechtiac Kollárovi odhalila to, čo by inak odhalila možno až keď by do nej investoval sedmičku kvalitného Merlotu, ročník 2004.

Kollár nerobil túto prácu dlho. Pamätal si, ako kamarát prekvapene zdvihol obočie, keď za ním prišiel s prosbou, či by ho nezamestnal vo svojej firme zaoberajúcej sa výškovými prácami. Hoci kamarát bol jeho občasný lezecký partner, takmer si ani nevedel spomenúť na jeho občianske meno. V lezeckej komunite ho nikto nevolal inak ako prezývkou - Prusík.

„A čo tvoja práca vo vodárňach? Alebo ťa už Štiavnica prestala baviť a chceš sa vrátiť do Bratislavy?„ spýtal sa Kollára.

„Štiavnica je fajn. Do Tatier je odtiaľ bližšie... Aj skúmanie kvality dodávanej vody ma celkom baví... ale to všetko je už preč....„

„Preč?! Čo sa stalo?„

„Ty si nepočul?!„ zháčil sa. „Zrušili nás!„

„Ako to zrušili?„

„Nesleduješ správy?„ spýtal sa neveriacky, hoci dobre vedel, že Prusík je zaprisahaný nepriateľ papučovej kultúry. Kedysi pred jedenástimi rokmi sa mu vypálila obrazovka a odvtedy preňho televízia prestala jestvovať.

„Niečo dôležité mi ušlo?„  ironicky sa opýtal.

„No... pokúšali sa to ututlať, ale nešlo to. Firme Bonanza Group., ktorá získala pochybnú licenciu na ťažbu zlata v Štiavnických vrchoch vytiekla celá cisterna kyanidu. Vieš ako to dnes chodí – vidina rýchleho zisku a minimálna bezpečnosť a ochrana. Čo tam po životnom prostredí... Mal si vidieť, čo to napáchalo v prírode! Mŕtve ryby so striebristými bezmocnými bruchami tečúce s prúdom, bezvládne vtáky na brehu... No a samozrejme naše studne! Jednoducho mŕtva krajina na dlhé roky, ak nie navždy. Zostal som bez práce.„ 

Prusík sa zamračil:

„To je teda pekné svinstvo! Aspoň si to niekto odskákal?„

„Nebuď smiešny! Ich kontakty siahajú vysoko. Samozrejme, oznámili, že na vlastné náklady vykonajú potrebné sanačné práce, ale aké už sanačné práce sa tu dajú vykonať?! Je to len humbug! Pritom kdesi za Prešovom chystajú ďalšiu ťažbu...„

„Hajzli, mali by ich...„

Vetu nedokončil. Zbadal, že sa tvrdému chlapovi Kollárovi do očí tisnú slzy. Rýchlo zmenil tému: 

„Zobrať ťa môžem, ale nezdá sa ti, že si na takúto prácu pristarý? O tvojich schopnostiach nepochybujem, o to nejde, ale predsa len, od chlapov v našom veku sa očakáva, že budú robiť čosi serióznejšie. Toto je práca pre chalaniskov, čo si potrebujú rýchlo privyrobiť...„

Kollár sa naňho pozrel ironickým pohľadom, potom si vzdychol:

„Hm... ale kto ťa v dnešných časoch zamestná, ak ti tiahne na päťdesiatku?„

S Prusíkom sa dohodol ešte v ten deň a odvtedy už pol roka visí pre jeho firmu zo stĺpov vysokého napätia, či z výškových budov, ktoré v meste rastú ako huby? ... nie... ako bambusy po daždi.

Kollár práve uvažoval, či si ide vymeniť vodu, alebo umyje ďalšie okno, keď sa tesne vedľa neho jedno pootvorilo. Pootvorilo sa len nepatrne. Tak, ako to tieto moderné okná umožňujú – ak to vôbec umožňujú... V medzere sa zjavil upravený päťdesiatnik v dobre padnúcom obleku s kravatou, ktorá určite stála viac ako Kollárov mesačný plat. Všetko na ňom bolo decentne zladené, pôsobiace honosným dojmom. Len jeho tvár mala strhané črty. Kruhy pod očami a modrasté pery. Vrásky okolo očí sa na strane, ktorou bol poobrátený ku Kollárovi podchvíľou mykali v sotva postrehnuteľnom tiku.

Kollárova prítomnosť chlapíka očividne prekvapila. Na chvíľu zmeravel, potom ospravedlňujúco povedal:

„Prekliate požiarne senzory, človek si tu ani zapáliť nemôže!„

Kollár s pochopením prikývol hoci sám nefajčil. Akosi sa mu to k tým horám nehodilo. Len zopár ráz dole na chate, po zdolaní obzvlášť hodnotnej lezeckej cesty, si na naliehanie spolulezcov zapálil cigaru. Nikdy ju nedofajčil.

„Dáte si aj vy?„ natiahol k nemu ruku so škatuľkou strieborných Benson & Hedges.

Kollár si neskôr nedokázal zdôvodniť, prečo ponuku prijal. Z cigariet nikdy nijaký pôžitok nemal, ale azda cítil, že chlapík sa potrebuje porozprávať. Zaštandoval sa vedľa škáry v okne a z ponúkanej škatuľky si jednu vytiahol.

„Ďakujem.„

Chlapík  mu podal ťažký zlatý zapaľovač. Kollár si ho obzrel, poťažkal a povedal:

„Asi by ste neboli nadšený, keby mi takýto kúsok spadol kamsi dole...? „

Chlapík ležérne kývol rukou:

„Čert ho ber! Nekupoval som ho. Dostal som ho od nášho šéfa.  Nemyslím tunajšieho – tým som ja. Od šéfa celej korporácie.„

„Pekný darček. Cenný. Asi je spokojný s vašou prácou...„

„Spokojný s mojou prácou...„ chlapík mechanicky zopakoval Kollárove slová a zamyslel sa. Potom vybuchol: „Bodaj by nebol, pri všetkých tých... pri všetkom tom, čo odo mňa žiada...„

Včas sa zarazil. Pozrel na Kollára ospravedlňujúcim sa pohľadom a povedal:

„Nie je to ľahká práca. Zvlášť, ak sa chce človek udržať! Prípadne stúpať vyššie...„

Kollár vycítil v chlapíkovej reči akúsi nevyslovenú traumu. Usmial sa a pokúsil sa rozhovor odľahčiť:

„No... pri mojej práci je tiež dosť dôležité udržať sa.„

Lokálny riaditeľ svetovej firmy sa prvý raz pousmial.

„Zdá sa, že zatiaľ sa vám to darí...?„ ukázal rukou, v ktorej držal cigaretu na Kollárovo lano a pôžitkársky vyfúkol dym proti oblohe.

„Nuž darí...„

„Hovorí sa, že dobrý horolezec je živý horolezec.„ povedal riaditeľ a z masívneho prsteňa si so zaľúbením odfúkol drobnú čiastočku cigaretového popola.

„Neviem, či je to celkom tak. Väčšina geniálnych horolezcov zahynula. Mnohí z nich okolo päťdesiatky, po dlhoročnom putovaní za hlasom, ktorému nemohli odolať... ale zahynuli statočnou smrťou...„

„Statočnou smrťou...„ zopakoval riaditeľ a na chvíľu sa zahľadel kamsi do diaľky. Potom akoby precitol:

„V horolezectve je to iné ako v biznise. Tam panuje ešte stále družnosť, solidarita, pomoc v núdzi, čisté vzťahy... pravý opak toho, čo v mojej brandži. V biznise by vás každý najradšej utopil v lyžičke vody. Všetci sa derú na vaše miesto... musíte robiť intrigy, kompromisy, ústupky, ba aj horšie veci - až za hranicu toho, čo ste ešte schopný vnútorne si ospravedlniť. Ak sa chcete dostať až na vrchol a udržať sa tam, tomu sú úmerné aj prostriedky, ktoré musíte používať. A potom vás trápia bezsenné noci...„

Biznismen si zrazu uvedomil, že sa nespráva tak, ako by sa k jeho postaveniu hodilo: „Prepáčte, že vás zaťažujem  takými rečami, mám dnes akúsi zlú karmu....„

Kollár sa zahniezdil. Začal ho omínať zadok. Umiestnil cigaretu za ucho a oboma rukami si podsunul lávku viac dopredu. Opäť vzal cigaretu do ruky a povedal:

„S tými vrcholmi to nie je také jednoznačné. Na vrchole nemožno zostať večne, každý musí zase dole. Tak prečo tá námaha? mohol by sa niekto spýtať. Odpovedať však vie len ten, kto na ten vrchol lezie. Navyše cesta na vrchol je ukončená až vtedy, keď človek bezpečne zíde zasa dole. A to je ten najlepší pocit! Ale to sa asi vašich vrcholov netýka...„

„To veru nie! V našej brandži sa z vrcholu schádza len s pompou a rovno do rakve, alebo s potupou a poriadne dole. A v jednom aj v druhom prípade odchádzate z neho s poriadne zasvineným svedomím.„

Kollár si o svete veľkého biznisu myslel svoje. Napríklad o nadnárodnej firme, ktorá ho pripravila o prácu. Nechcel to však pred neznámym rozpitvávať. Dofajčil cigaretu a špak obradne utopil vo vedre so špinavou saponátovou vodou. Krátko zasyčal a zhasol.

„Svedomie je dôležité! Na tomto svete len nakrátko zažiarime, zasyčíme a zhasneme – ako ten špak. Aj ľudstvo je pominuteľné. To je také isté ako skutočnosť, že každý jedinec zomrie. Ide len o to, ako naplníme čas svojej existencie...„

Kollár sám seba prekvapil do akých úvah sa pustil s neznámym človekom za neobvyklých okolností:

„Nechajme už radšej tie morbídne témy.„   

„Máte pravdu.„ povzdychol si chlapík v drahom obleku. S pôžitkom si potiahol posledný raz z cigarety a špak ukazovákom fičúrsky odfrnkol ďaleko do ulice. Narovnal sa. Zdalo sa, že sa rozlúči a zmizne za oknom svojej kancelárie. Zrazu však ukázal prstom na lano a spýtal sa:

„To lano – veríte mu, že vás vždy udrží?„

„Samozrejme! Musím mu veriť. Inak by to nešlo.„

„Asi má vo vašom živote dosť veľký význam...„

Kollár sa zamyslel. Nikdy nad tým takto nerozmýšľal.

„Máte pravdu, má! Lanu zverujem svoj život! Nielen pri lezení v horách, ale aj teraz, keď sa musím živiť výškovými prácami. Dáva mi zmysel života. Lano je pre mňa všetko - práca aj odpočinok.„

Na krátku chvíľu sa mu zazdalo, že sa naňho biznismen díva s nefalšovaným obdivom. Rýchlo tú myšlienku zapudil.

„U mňa lano vyvoláva iné asociácie. Sú spojené so slovom lanáriť. Lanáriť lobistov, politikov, poslancov... Podľa potrieb našej korporácie!„ biznismen sa zatváril znechutene.

Kollár mlčal. Nevedel čo povedať.

„Želám vám, aby vás to vaše lano nikdy nesklamalo.„ povedal na rozlúčku chlapík v okne.

Kollár mu pravačkou kývol na pozdrav a začal sa pomaly vyťahovať na strechu, aby si vymenil vodu.

Nasledujúci deň bol piatok. Kollár sa spúšťal na trináste s radostným pocitom na duši. Dohodol sa s Prusíkom, že o tretej to tu zabalí, hodí batoh do auta a povalia spolu do Manína. Trochu si zaliezť, pocítiť pod prstami ozajstnú chladnú skalu. Vyčistiť si dušu. Áno, tak lezeniu hovorili – čistenie duše. A nemysleli to len v rovine meditatívnej. Nezriedka po návrate z úspešnej túry ako čistiaci prostriedok použili v chate aj kalíšok Prusíkovej vynikajúcej pálenky.

Keď míňal štrnáste poschodie hodil pohľad do kancelárie svojho včerajšieho spolubesedníka. Okno bolo opäť pootvorené, ale v miestnosti bola tma. Nezdalo sa, že by dnu niekto bol. Na chvíľu prerušil spúšťanie a usiloval sa preniknúť pohľadom do šera.

Zrazu akoby mu telom preletel elektrický šok. Vytreštil oči, aby sa presvedčil, že sa nemýli. V honosne zariadenej kancelárii bola síce tma, ale lokálneho riaditeľa predsa len videl. Visel na lane, ktoré bolo prehodené cez interiérový dekoračný preklad umiestnený na strope. Visel s hlavou zvädnutou ako snežienka na druhý deň po odtrhnutí. Kollár sa okamžite zaštandoval, pritiahol sa k oknu a pokúsil pretiahnuť cez úzku medzeru do kancelárie. Nebolo to jednoduché. Napokon sa mu to, za cenu do krvi odretého boku, podarilo. Vhupol do miestnosti najprv po rukách a keď sa postavil na nohy, rýchlo odopol úväz od lana. Rozbehol sa k visiacemu telu, ale keď bol na dosah, pochopil, že akékoľvek náhlenie už nemá zmysel.

Chlapík bol po smrti.

Kollár vrhol pohľad na honosný intarzovaný kancelársky stôl. Hľadal telefón. Do oka mu padli dve obálky. Roztrasené nervózne písmo prvú z nich jednoslovne určovalo do rúk  MANŽELKY. Adresa na druhej ho prekvapila. Bola určená pre UMÝVAČA OKNA, S KTORÝM SOM SA VČERA ROZPRÁVAL.  

Šokovaný Kollár sa zvalil do pohodlného koženého kresla. Obálku chvíľu skúmavo obracal v ruke, potom ju opatrne otvoril.

Vážený pane,

ďakujem Vám za všetko. Pochopil som.

Vám dáva lano zmysel života. Je pre Vás prácou i odpočinkom, hoci teraz asi najmä prácou. Rozhodol som sa, že pre mňa bude odpočinkom! 

Želám Vám všetko dobré.

Pod tým nečitateľný podpis. Kollár začal skúmať listový  papier. Bol to kvalitný snehobiely kancelársky papier úctyhodnej gramáže. Navrchu sa vynímala ozdobná hlavička. Hlavička špeciálne vyhotovená pre divízneho riaditeľa Ernesta Werklera, Bonanza Group Inc.

Werkler, Werkler... Bonanza..., pomaly sa mu rozjasňovalo. Pred očami sa mu znovu zjavili ryby plávajúce hore bruchom, vtáky stuhnuté v čudesných pozíciách, mŕtva krajina, cisterny rozvážajúce po domoch pitnú vodu, zapečatené studne kontaminované kyanidom... Otriasol sa akoby sa takto dalo zbaviť nepríjemných obrazov. Natiahol sa k telefónu, pomaly vykrútil číslo polície a oznámil im svoj nález. Potom sa opäť zvalil do kresla a hľadel na Werklera. Cítil čudnú zmes piety a zadosťučinenia.

Užasnuto civel na bezduché visiace telo a postupne si uvedomoval, ako sa stále viac teší na dnešný Manín. Na čistenie duší...

Jestvujú rozličné metodiky... 

Skrátená verzia poviedky bola uverejnená v sobotňajšej prílohe denníka Pravda - Kumšt.