Sú milí. Príjemní a nevtieravo komunikatívni. Prídu akoby z čista jasna, náhodne, keď to potrebujete, a možno o tom ani neviete. Rozhovory s nimi sú pestré a vyjadrujú vaše pocity. Akoby vedeli, čo sa práve odohráva vo vašom rozháranom vnútrajšku. Je vám príjemne.
No zrazu, jedného slnečného dňa, sa téma konverzácie stočí o celých 360 stupňov. Ste v pomykove - presne tam, kde máte byť.
Z nepatrných náznakov sa dalo vyvodiť logický záver, no ale kto by sa tým zaoberal, keď vám niekto dáva pocit tepla a kŕmi vás pravdami, ktoré potrebujete počuť.
Ocitáte sa na druhej strane, na opačnom póle než váš (odteraz) protivník. Už vám nevraví, to čo počuť chcete, ale to, čo on chce, aby ste počuli.
Konvertuj a vyjdi z temnoty! Lebo každý, kto tak nespraví, odsúdený na večné muky ostáva. Je len jeden, a tomu musíš zveriť svoj život. V neho musíš veriť.

Nábor.
Nikdy sa im nevyplytvajú argumenty.
Argumenty? Hmm, relatívne.

Prečo? V dnešnej dobe... Každý má právo na vlastnú vieru, na vlastné názory, tak prečo to proste niektorí ľudia nedokážu akceptovať? Prečo nasilu tlačia do hlavy druhým niečo, čo je tak neporovnateľne subjektívne...
Nech si každý verí v čo chce, ale v tichosti, bez nabúravania sa do života druhých.

Ľudia sú takí rozdielni...
1. Študuje teológiu, vie, kam budú smerovať jeho kroky, a predsa ani len náznak vnucovania sa. Vášnivá konverzácia, ale stále zachovávajúca pravidlá subjektivity.
2. Dal by sa nazvať úplne bežným občanom, ale pozor, čítal bibliu! A tak je viac, vyvolený, ostatní, mne podobní, sú odsúdení k záhube.

Nemyslím si, že som v tomto paranoická alebo naplnená predsudkami. Vypočujem si veľmi rada každý názor, snažím sa ich pochopiť. Ale je len tenká hranica medzi prejavením názoru a agitáciou.