Zo začiatku ma to ani moc netrápilo. Organizovali sa všelijaké "ozveny" a rozlúčkové chaty. Ale teraz. Nudím sa. Neviem čo robiť. Mám pocit, ako keby som bol každému na nič.

 Z času na čas na to zabudnem popri učení sa na príjmačky, alebo pri zriedkavých výletoch do mesta. Aj minule som taký jeden podnikol. Mal som plno vybavovačiek. Samé potvrdenia, podpisovania, podávania a tak. A keď som už v tom meste bol, zastavil som sa u svojho bývalého spolužiaka, že mu zanesiem niečo, čo si zabudol na poslednej chate.

 Bol doma. Pokecali sme, zasmiali sa nad našimi opileckými zážitkami. Prezradil mi, že má dnes pracovný pohovor. Vlastne tú prácu už má skoro istú, len treba niečo zariadiť. Ponúkol som sa, že ho zveziem.

V meste som už mal všetko vybavené, a tak som zo spolužiakom (vlastne bývalým spolužiakom) zašiel sadnúť si do jedného pubu. Čakali sme, kým mu zavolá budúci šéf, že môže prísť, púšťali si obľúbené pesničky. Skrátka, čas nám ubiehal. Mali sme dobrú náladu, a tak kamaráta ani moc nerozhádzala správa od šéfa, že pohovor sa odkladá na zajtra.

Zaviezol som ho domov a sám som sa pobral do toho svojho. Znovu som premýšľal o trápeniach, ktoré ma žerú od konca školy a o tom, že môjho kamaráta takéto veci trápiť nemusia. Zajtra pravdepodobne bude mať prácu. Bude poskytovať služby ľuďom a nebude sa musieť cítiť zbytočným.

Nápad, zájsť do baru, sa mi stal osudným. Kamarát, ktorého som tam stretol, ma poprosil, či by som ho nezviezol. Samozrejme sa u mňa stretol so súhlasom.

Bol to celkom dobrý deň. Len škoda, že som na konci otcovi trochu drbol auto. Sere ma to. Hádam ešte viac ako to, že som tu stále zbytočný...