Pravdou však je, že sa pokladám za celkom veselého človeka. No pri čítaní mi to tak vôbec nepripadalo... vačinou píšem o rodičoch, laskach, kamarátoch, problémoch.

Čo ma mrzí je, že som svojimi slovami mnohokrát veľmi ublížila mojim rodičom. Teraz viem, že si vôbec nezaslúžili čítať tie riadky. Pravdou však ostáva, že neboli určené na to aby si ich čítali. A ja som sa potrebovala vypisat z krivdy, ktorá sa mi stala.

Riadim sa heslom : Nikdy neľutuj to, čo si spravil, lebo v tú chvíľu si si to tak prial.

A ja tiež neľutujem, že som to napísala, vtedy som to tak cítila. Zarazilo ma len, keď som sa pred časom rozprávala s rodičmi a pripomenuli mi par vecí, ktoré som kedysi napísala a ja som na ne už dávno zabudla, no ich asi ešte stále trapia. Pretože im ublížili a oni majú pocit, že boli zlými rodičmi. Asi chápete, že sa im teraz ťažko vysvetluje, že to tak nieje. Pozerajú na mňa, na môj život, na to ako sa správam, ako žijem a zvažujú, že keby boli inakší mohla som žiť možno lepšie. Možno majú pravdu, no ja im nič nevyčítam. Viem, že keby neboli taký aky sú, či aký boli, mohla som dopadnúť aj horšie. A nie o kúsok ale omnoho omnoho horšie. Takto si prežívam svoj obyčajný život, tak ako miliony iných ľudí.