Gorak shep.

Gorak shep je posledná osada v údolí Khumbu. Tvoria ju dva kamenné domčeky obohnané múrom z mierne otesaných kameňov poukladaných na seba bez akéhokoľvek spojiva.

Kalla Patar, za ním Pumori (fotené od lodge v Gorak Shepe)

A aj tieto domčeky vraj nie sú trvalo obývané. Život v nich pulzuje len počas sezóny – teda mimo obdobia monzúnov. Slúžia ako ubytovne a vývarovne pre trekárov. Trekárov tu už síce nie je veľa, ale domce nie sú veľké. Nečudo, že prvé čo treba urobiť po príchode do Gorak shepu, je obsadiť si niektorú z postelí. V rámci racionalizácie sú poschodové. Za druhú najdôležitejšiu vec väčšina trekárov považuje prebojovať sa k okrúhlej dymiacej piecke stojacej uprostred miestnosti, na ktorej sa večne varí voda. Piecka je jediný zdroj tepla v lodgi. Treba sa zohriať a prípadne vysušiť svoje prepotené a premočené oblečenie.

v lodgi je tesno

Okolo piecky, v ktorej sa kúri výhradne jačím trusom, visí pestrá zmeska ponožiek a ak ste cestovali do Himalájí s cieľom nadýchať sa krištáľovo čistého sviežeho horského vzduchu, tak ste sa rozhodli správne. Akurát musíte vyjsť pred lodge. Vnútri je vzduch ťažký nielen od ponožiek, ale aj od čmudiacej rúry prepúšťajúcej dym z piecky. Voda na piecke sa nestačí zohrievať, všetci sa usilujú doplniť vypotenú tekutinu čajom. Vo výške 5 288 metrov je už dosť dôležité dbať na správny pitný režim. Čaj tu podávajú, tak ako vo všetkých lodgiach, vo veľkých, kvetmi pomaľovaných dvojlitrových termoskách. Aby sme zachovali náš pitný režim na doterajšej kvalitatívnej a kvantitatívnej úrovni kupujeme od didi plaskačku miestneho Kukri rumu. Kukri je inak pomenovanie pre typický nepálský zahnutý nôž a tak nečudo, že Kukri rum reže ako kukri. Ale k čaju sa hodí.

Mám zapálené priedušky. Lepšie sa mi dýcha vonku ako v domci prepchatom rôznymi výparmi. Pred spánkom sa radšej oblečiem a idem von nadýchať sa čistého vzduchu. A dobre som urobil, pretože 7879 metrov vysoká snehom zasypaná Nuptse týčiaca sa za lodgou sa premenila v posledných slnečných lúčoch toho dňa na nádherný oranžovo svietiaci kužeľ - vďačný objekt pre fotoaparát.

Nuptse

Naopak Kala Pattar – päťtisícovka, ktorá nás čaká zajtra je už ponorená v tme, len za ňou sa z tmy belie nádherný kužeľ Pumori 7145 m. n. m.

Kalla Patar a Pumori 

Sex v 5 288 m. n. m.?

Ležím na posteli a pokúšam sa zaspať. Akosi sa mi to nedarí. Bývame spoločne so Šerpami, ktorí pri svetle petrolejky hrajú do noci karty, výdatne chrchlú a pľujú na zem. Ale aj keď konečne zaľahnú, spánok stále neprichádza. Ťažko sa mi dýcha nielen kvôli päťtisícovej výške, ale aj kvôli bronchitíde. Nosové kvapky bližšie nešpecifikovaného výrobcu (špecifikoval by som, len ak by chcel sponzorovať vydanie týchto textov v knižnej podobe) mi prinášajú chvíľkovú úľavu. Mnohí sú na tom asi podobne. Z tmy počujem pokašliavanie, posmrkávanie, nespokojné prevaľovanie sa a sem-tam i chrapot. Pod chvíľkou usínam, ale vzápätí sa zobúdzam s panickým pocitom, že sa zadusím. Tu a tam niekto slepo hmatkajúc hľadá cestu von, pretože vypité litre čaju sa ozývajú.

Gorak Shep a záver doliny Khumbu

Podľa fotografií z internetu je dnes v Gorak Shepe už viac domčekov ako dva...

Chvalabohu opäť na mňa idú driemoty. Znova však precitnem, pretože od vedľajšej postele ku mne dolieha tichý hovor. Stojí tam syn majiteľky lodge so svojou mladou, asi osemnásťročnou sestrou a nalieha na akéhosi trekára:

„Nechceš? Naozaj nechceš? Dobrá cena!„

Zbystrím pozornosť. Zvedavosť je mrcha vlastnosť, ale nedá mi pokoja, čo môže byť predmetom takéhoto nočného obchodu.

„Moja sestra je pekná! A urobí ti, čo len budeš chcieť!

Trekár prekvapene, (teda aspoň ja si myslím, že prekvapene) hľadí na súrodeneckú dvojicu. Ale pokojne je možné, že aj zvažuje ponuku. V miestnosti je teraz príliš veľká tma na to, aby sa dali zodpovedne posúdiť bratove slová o sestrinej kráse. Našťastie všimol som si ju ešte za svetla. Je skutočne pekná. Teda na miestne podmienky. Zo všetkých domorodých žien nachádzajúcich sa v Gorak shepe je suverénne najkrajšia. Sú tu tri.

„Nechceš sex? Nechceš sestru? Je lacná! Stačí, ak dáš dva balíčky leukoplastu... „ nalieha hlas.

Obchod sa nakoniec neuskutočnil. Pravdupovediac, ani si neviem dosť dobre predstaviť, kde by sa tá transakcia mala uskutočniť. Vonku je v noci taká treskúca zima, že akýkoľvek pokus by musel zákonite skončiť fiaskom. Raz darmo, pri –20^oC sa niektoré veci hľadajú len veľmi ťažko. Napríklad tu nenájdete vtáka s odborným názvom Pavo cristatus, hoci páv korunkatý (lebo o toho ide) je najveľkolepejším vtákom žijúcim na juhu Nepálu v Kráľovskom národnom parku Chitwan. A uskutočniť transakciu dnu? Medzi všetkými tými chrchľajúcimi a nepokojne sa prehadzujúcimi ľuďmi?

Isté je, že od tých čias nosím so sebou na každú dlhšiu cestu dva až tri balíčky leukoplastu. Nikto nevie, kedy sa môže zísť. Veď moja manželka pri štopkaní ponožiek vždy nadáva, že mám nefyziologicky tvarované nohy, ktoré nielenže ničia kvantá ponožiek, ale sú vždy aj samý pľuzgier.

Zdroj fotografií:

http://www.travelblog.org/Photos/1713198.html

http://www.travel-images.com/photo-nepal27.html

http://www.volunteers.org.np/Nepal_Maps/trekking_index.php?page=abc

a

PF