Pár hodín, počas ktorých som sa mala zbawiť swojho "dumania o chrústoch" a zistení či tie depky naozaj spôsobuje len počasie, som si napánowala na wčerajší wečer, ktorý som ako obwykle stráwila w spoločnosti jedného čloweka mne weľmi blízkeho ...

Po mojom neskorom príchode zpríčinenom úplným nestíhaním ničoho, ma mierne wytočil fakt, že dotyčný ešte nebol na mieste stretnutia, ale weď, čo už. Zapálila som si a práwe som dofajčila keď sa očakáwaná osoba konečne objawila w mojom zornom poli. Po týždni, ktorý uplynul od posledného stretnutia to bol príjemný pocit znowu ho widieť. Mala som chuť na wšeličo možné ... a neskutočne ma štwe sme sa k ničomu takého druhu nedostali. No wlastne skoro k ničomu. Ešte som nezažila aby niekto robil s bradawkami to čo dokáže on... a to iba prstami, o jazyku ani nehoworím. Zbožňujem každý pohyb jeho rúk pod mojím tričkom a teda nielen pod ním. A doteraz nerozumiem prečo som ho w ten wčerajší wečer newzala ku mne... to by som mala antidepresíwnu náladu ešte celý mesiac...