Ľudia sú nevďačný. Máme dom, je to naozaj veľký dom. Taktiež máme auto, psa, viac ako dve televízie. Máme konzolu a počítač na hranie a surfovanie po internete. Máme všetko po čom by veľa ľudí túžilo, čo by veľa ľudí možno závidelo.

Máme všetky tie materiálne skvosty dnešnej doby s ktorých sa tešíme istý čas, ak nás omrzia, proste kúpime ďalšie.

Kráčam po svojom dome a sledujem všetky tie veci, tie materiálne veci ktoré by mi mali naplňovať život ale sám v duši cítim že mi stále niečo chýba. Cítim sa prázdny aj na to všetko čo sa u nás doma nachádza.

Čím viacej vecí kupujeme, tým sa cítim prázdnejší. Tým väčšmi sa obávam že sa niečo pokazí, že niečo bude treba reklamovať, vrátiť. Môj dom sa naplňuje materiálne, ale moja duša zíva prázdnotou, akoby volala o pomoc. Myslím že aj napriek všetkým tým veciam čo ľudia majú, cítia sa sami, sklamaní, nenaplnení. Možno preto sa dá stále vidieť veľa ľudí nakupovať v obchodných domoch a supermarketoch. Je to jediný spôsob ako uhasiť žiaľ a túžbu po dávno zabudnutých jednoduchých veciach?

Ľudia sú aj bohatí, ale sú naozaj šťastní?  Ja osobne som bol už od malička vychovávaný materiálne. Mama mi kupovala veľa vecí po ktorých som túžil, a tie ktoré som nedostal, mi aj tak časom kúpila aby sa zbavila môjho otravného rumázgania. Viem že si mama o sebe myslela že je najlepšia matka na svete lebo mi kupovala všetko po čom moje detské hlúpe srdce túžilo. Nehovorím že si to ako syn o nej nemyslím, ale viem že sme sa málokedy stretávali ako rodina, z mamou som sa neučil, neobedoval ani nehral spoločenské hry. Ak si spomeniem na moje detstvo a moju mamu. Zobrazí sa mi pohľad na moju mamu ako ju z obývačky sledujem, ako si oblieka čo najlepšie šaty (ktorých má naozaj veľa), fintí sa aby sa páčila. Ďalej sledujem ako ide ku mne, dá mi pusu a odíde do mesta, za známymi, venovať sa zábave, topiť svoje problémy v alkohole. A ja ostávam sám doma, sám doma zaspávam a sám doma sa aj „zabávam“. Nie žeby som mojej mame za to krivdil alebo ju za to odsudzoval, ide mi len o to popísať za čo stojí taký materiálny svet. Dúfam že nie som jediný kto tak dnešný svet cíti a že sa ľudia skoro zobudia a uvedomia si že nás život stojí za hovno. Prečo sa ľudia súdia podľa toho čo majú na sebe a aký majetok vlastnia? Ľudia sú čím ďalej tým zvláštnejší a bez radikálnej zmeny sa časom všetko zmení. Vymiznú všetky hodnoty, láska, ľudskosť a my ostaneme závislí len na materializme, na peniazoch a snoch o tom čo všetko si kúpime, čo všetko kúpiť chceme.

Snáď sa časom ľudia uvedomia a prestanú sa hnať za tým čo sa dá chytiť, pretože tie jednoduché veci, ktoré máme všetci spoločné a možno ich berieme ako najmenej podstatné, sú veci ktoré nám môžu pomôcť, keď bude naša jednoduchá duša nešťastná.