Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Žena sa zrútila od Studničky!

Áno , už ju vidím. Je celá krvavá. Zatiaľ komunikuje. Celú kožu i s vlasmi má na temene stiahnutú. Helikoptéra nemá kde pristáť.“
Stmieva sa, k noci sa chýli, pochmúrna myšlienka v hlave sa hmýri. Slnko sa krátkymi lúčmi dotknúť nás nechce a teplo v srdci stráca sa, kde chce – mimo mňa. 
 
Obraciam sa v myšlienkach do horúcich dní, keď v kalendári svietilo meno Dariny. V dlhých letných dňoch roboty je veľa, všetko, čo po zemi v zime ležalo, vyprať a vyvetrať treba. Azúrová obloha, sýtozelené hory, ticho dedinského popoludnia nedávalo znať, že sa v najbližších minútach niečo nekalé bude diať.
 
„No poď! Ideme už tie koberce z plota vziať.“ Zakričala Mirka na Martu.  „Myslíš, že už sú suché?“ Opýtala sa Marta a nazúvala si červené šľapky. „No veď sa celý deň opaľovali, hádam im to stačilo.“ Zažartovala Mirka.
„Uvedomuješ, že sa pomaly končí leto a my sme sa len tak nevyvaľovali a neleňošili? Veď sa našej pokožky slnko takmer nedotklo?“ Nadhodila Marta.
„A ktoréže leto som premárnila ničnerobením? Veď vieš, že ja sa regenerujem, až keď zima začne a vonku sa už nič robiť nedá!“ Smiala sa Mirka.. „Počúvaj, už by si tie šľapky mala zahodiť. Zato , že si na dedine, také vyčmajdance nosiť nemusíš.“
„Heš! Nepodkušuj! Fantasticky sa mi v nich chodí. Toto leto vydržia. A nedívaj sa na nohy , ale na hlavu. Ani si si nevšimla, že mám novú farbu.“ Nadhodila Marta. „Pozri! Jojo ide s Bojarom, bez košíka.!“
„Do riti! Mami! Chyť Robbiho! Uviaž ho!“ Zakričala Mirka cez plot, na moju tetinku. Nebolo treba. Ako sa Jojo blížil, uväzujúc Bojara, na nás zakričal: „ Volajte záchranku! Žena sa zrútila od Studničky. Je celá zakrvavená.“ Otočil sa a bežal nazad. Mirka sa zvrtla, utekala krikom volajúc na mamu, aby pripravila uteráky a vysvetľujúc jej, kto sa zrútil, brala kľúče od auta a vyberala lekárničku.
Marta medzi tým už držala v ruke, ten zázračný vynález, ktorý sa do ruky zmestí a vyťukala číslo 112. „ Áno, stal sa úraz. V hore, v strmom teréne, nad potokom. Prístup sanitky možný! Po hlavnej ceste , na začiatku dediny,.V ostrej zákrute. Zranená leží nad potokom , asi 5 m. Áno , už ju vidím. Je celá krvavá. Zatiaľ komunikuje. Celú kožu i s vlasmi má na temene stiahnutú. Helikoptéra nemá kde pristáť.“ Odpovedá Marta na otázky dispečérky. „Dobre, vy rozhodujete, či pošlete helikoptéru, ja vám hovorím, že môže prístáť asi 100 m od miesta na autobusovej zastávke. Ja musím ísť k nej. Jej manžel je pri nej sám, musím mu ísť pomôcť.“ Medzitým, ako Marta komunikovala s dispečérkou, Mirka trikrát zabehla domov a späť, rozčuľujúc sa, ako dlho rozhovor trvá. Záchranka má prísť do 12 min. „ Pani, kľud. Sanitka je na ceste, ale renovujú cestu a sú obchádzky. Je pri vedomi, prepnem vám službu konajúceho lekára.“ Marta sa obávala vstúpiť hlbšie do hory, aby nestratila signál, ale iné nezostávalo. Ako sa ponáhľala strmým svahom, noha sa jej v tých krásnych červených šľapkách zvrtla a nebyť koreňa stromu, bola by i ona druhou stranou svahu zletela ku potoku. Zhodila šľapky a bosa, po zadku sa zviezla ku potoku a potom smerom k zranenej. Skontrolovala tep a prehovorila na zranenú . Odpovedala jej. Bola špinavá, zakrvavená, ale žila. To bolo podstatné. Lenže začala strácať vedomie. Nereagovala na oslovenie. Marta jej stlačila sánku a povytiahla jazyk. Mokrým uterákom jej osviežovala tvár i jazyk . Vodou z potoka. Nevadí. Dôležité je, aby reagovala  a ona znovu reagovať začala! V tom znovu zazvonil mobil. Chvála bohu. Signál sa nestratil. Bol to lekár. „ Áno, je pri vedomí. Reaguje, ale slabo. Dobre. Na ceste je ujo, čaká na vás. Nemôžete ho minúť! Zastanete v ostrej zákrute. Hneď pri znaku dediny.“ Jojovi žena ležala v náručí. Nič nevravel, len je pritískal obväz na krvácajúce temeno. Marta jej opatrne začala prechádzať po rukách a nohách. Rukami, nohami hýbať mohla. Pritláčala jej na hrudník, kľúčnu kosť, keď začala jojkať. „Zdenka, čo ťa bolí?“ „Nič.“ Slabo odpovedala. Marta stále sledujúc tep, cítila, že slábne a tým viac ju snažila nútiť k rozhovoru. „Musíš sa so mnou rozprávať.“
„ Kde je Myšiak, bol s nami.“ Myslela na svojho mladšieho syna. „Stojí hore na ceste.“
"Ja ho nevidím. A kto je ten chlap, čo tam stojí? Toho nepoznám.“ Zdenka otvorila oči. Neboli jasné.
"To je ujo, čaká na sanitku, aby im dal znamenie. Konečne vidno majáky. Zdenka, sú tu, neboj, už ti pomôžu. Nesmie sa ti nič horšie stať.“ Zdenina ruka stlačila Martinu: „Ja nechcem žiť. Chcem zomrieť.“ Slabým hlasom prehovorila Zdena a po líci sa jej začala kotúľať slza. „ To nech ti ani nenapadne! Nezabúdaj, že máš synov a ten mladší, ťa teraz najviac potrebuje!“ Martou prešiel mráz. Tichým, ale pevným hlasom, aby nepočuli blížiaci sa záchranári, jej Marta povedala a stlačila je dlane studených rúk. Vzápätí prišli hasiči a následne i polícia. Začali sa zbiehať bližší i vzdialenejší dedinčania, tušiac, že sa niečo stalo, keď počuli zavíjať húkačky áut. A keď začala krúžiť helikoptéra, zbehlo sa pol dediny.
Všade na okolí hora, krútiaci sa potok, v tom čase ako zázrakom nehlboký a v mieste, kde ležala zranená , presvitajúca lisyna pomedzi husté koruny listnatých stromov. Začalo zlanovanie, aby sa lekár s lôžkom dostali z helikoptéry k zranenej. Pomáhali „sanitkári“, aj požiarníci. Zišli sa i ruky Mirkine i Martine. Marte hlavou behali myšlienky na jej mamu. Dúfa, že sa nikto nenájde, aby jej povedal , čo sa stalo! Mama je chorá na srdce. Vysoký tlak rozbúcha jej srdce tak, že sa ani zmerať nedá. Nestačila ani domyslieť, keď jej mobil znovu začal vyzváňať. Áno . Toho, čoho sa bála, stalo sa. Na displeji svietilo:mama. Najskôr ju zrušila, že jej nič nepovie, ale potom , si to rozmyslela. Stlačila rýchlu voľbu:     „ Ppppppooooď ddddooomoooov, je mi zle.Je sooo mnnou Mymyšiak.“ Marta podala dýchací prístroj požiarníkovi. Lekár stojáci vedľa, pozeral na Martu. Počul , a tak mu Marta vysvetlila: „Mama je srdciarka, môžete ísť potom k nej?“ pokrútil hlavou: „Volajte 155“ A tak znovu vyťukávala záchranku a oznamovala, aký pacient je mama a kde ju nájdu. Zrazu si uvedomila, že nevie, ako prešla cez potok.  Ako sa dostane bosá cez šmykľavé skaly, zmáčané vodou?  Vedľa stojáci, spisujúci nehodu,  policajt, jej podal ruku a previedol ju na druhú stranu. Štverajúc sa hore kopcom na cestu, spod okraja cesty vzala šľapky a ponáhlala sa k mame. Okolie cesty bolo obstáte divákmi. Ponúkali jej bicykel a Marta, aj keď ich videla, nevnímala ich tváre. Ponáhľala sa strmou cestou, pľúca jej išlo dotrhať od ľaku i od námahy. Nevnímala nič. Inokedy jej cesta trvala raz toľko, teraz ju „preletela“. Bosá, špinavá so šľapkami v rukách. Dedinčania, sa pýtali, čo sa stalo? A Marta im len krútila hlavou. Nebola schopná odpovedať. Dychčala. Konečne prišla k mame. Na stoličke celý šuplík s liekami a pri nej sedel uplakaný 14 ročný Myšiak. „Neboj, mama žije, práve ju odváža helikoptéra, “ – a pohladkala ho po hlave.
Otočila sa k mame a podávala jej pripravenú fľašu s vodou. „Mami , aké lieky si si dala?“  
"Vššetky.“ Stále nemohla rozprávať Martina mama.
„Mami zhlboka dýchaj, až do brucha.“ Mama sa pokúšala nadýchnuť.
 „Nemôžem. Bolí ma.“
"Pokús sa pomaly ešte raz." Nabádala ju Marta.  Pokúsila sa, darilo sa lepšie dýchať i rozprávať, ale celá sa triasla. Okolo krku mala obmotaný mokrý uterák. Vymenila jej ho. Donútila ju ešte sa napiť, keď prišla záchranka i k mame. Prišiel lekár, ktorý ju poznal. Nebolo treba vysvetľovať. Zmeral tlak. Dal jej injekcie. „Povyzvedal“ sa na to, čím preťažila srdiečko, že zasa haprovalo. Popýtal sa i na to, ako súvisí nehoda s jej stavom. Znovu zmeral tlak. Opýtal sa Marty, či i jej nemá dať injekciu na upokojenie. Odmietla a oni odišli. Všetko to trvalo 68 minút a jej sa zdalo, že prešlo pol dňa.
 

Čas, ten nezastavíš | stály odkaz

Komentáre

  1. 68 minút
    Z vlastnej skúsenosti viem, že keby to boli aj 2 minúty, aj tak by mala pocit že prešlo pol dňa.
    publikované: | autor: Iviak (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. Napínavé,
    zaujímavé čítanie. Keď treba volať zíchranku, tak prestáva sranda. Čím menej zážitkov so záchrankou Ti prajem.
    publikované: | autor: peternagy (e-mail, web, autorizovaný)
  3. vasilisa
    ja to viem-všetkému ludskému strachu velmi rozumiem..
    o život išlo mne aj mužovi
    potom postupne obom synom
    tá matkina bezmocnost!
    ked nemôžeš byt pri nom..
    och-neštastný bol dátum môjho mena
    daj niečo veselé
    nech je zmena..
    dúfam-že všetci žijú..
    publikované: | autor: radost (e-mail, web, neautorizovaný)
  4. neviem preco
    na zaciatku sa mi to pri citani rymovalo ako nejaka balada...
    vas,to je sakra napinavy pribeh,skoncilo to dobre?
    publikované: | autor: bonnie (e-mail, web, autorizovaný)
  5. Nikdy nevieš, čo sa môže pritrafiť.
    Preto nikdy sám mimo obydlené časti. Stačí podceniť pitný režim a skolabuješ, ani nevieš. I mládenec ako topoľ, i dievčica ako púčik.A spravíš si poranenie, čo môže i život ohroziť. A pokiaľ to neide s niekým do bežne neprístupného terénu, tak nikde nechodiť.O horskom, či zalesnenom ani nehovorím.
    Pekne, pútavo napísané.
    Ahojko:-))))
    publikované: | autor: Mito (e-mail, web, autorizovaný)
  6. iviak,
    ďakujem za nákuk
    publikované: | autor: vasilisa26 (e-mail, web, autorizovaný)
  7. Peter,
    keď ju máš volať, zrazu si nevieš ani na číslo spomenúť, nedarí sa ti správne vyťukávať a máš pocit, že zbytočne vyzvedajú a že sa vlečú.
    Aj tebe nech sa vyhýbajú
    publikované: | autor: vasilisa26 (e-mail, web, autorizovaný)
  8. Radosť,
    niet hádam človeka, ktorému sa smutná udalosť vyhýba. Ja chcela by som ti o mene veselšiu príhodu dať, budem sa na budúce usilovať
    publikované: | autor: vasilisa26 (e-mail, web, autorizovaný)
  9. Bonnie,
    to baladenie navodil včerajší predvečer, keď zapadalo slniečko.
    publikované: | autor: vasilisa26 (e-mail, web, autorizovaný)
  10. Miťo,
    ďakujem,.
    Len dodávam, že vo dvojici sa aj veselšie kráča a bez vodičky ani na krok. Dokonca ma napadlo, že v rupsaku mám tzv. pohotovostný balíček-špagát, zápalky, papier, mininožničky. Čokoládu pribaľujem čerstvú
    publikované: | autor: vasilisa26 (e-mail, web, autorizovaný)
  11. Vasiliso :-))))
    Ty si rozenej průskumák!
    Taky je dobrý mít nůž, tak dva metry vlasce s háčkem, i když ten se dá udělat z větvičy, ale dost blbě se na to chytaj ryby.Ve pstruhový vodě jen do ruky,ale nesměj Tě chytit:-)))
    Také kus igelitu není špatnej.Ideální je stan a spacák :-))))
    publikované: | autor: Mito (e-mail, web, autorizovaný)
  12. ked ja idem
    do prirody....potrebujem serpu,chodim totiz este lepsie vybavena,ako popisuje mito:-)nie z dovodu praktickeho zalesactva,ale... to nedoplnim,to si lahko domyslite:-))
    publikované: | autor: bonnie (e-mail, web, autorizovaný)
  13. Bonnie, ja su asi přibržděnej!
    Asi určitě.
    Vůbec nic mne nenapadá, Bonnie. Dej něco jako nápovědu.
    publikované: | autor: Mito (e-mail, web, autorizovaný)
  14. mito,
    ak ti poviem,ze si k spacaku pribalujem vankusik a na splav rieky si beriem kufor na koleckach...svitne ti?:-)
    publikované: | autor: bonnie (e-mail, web, autorizovaný)
  15. Tak Ty jsi velkoměstské děvče,Bonnie!
    Z teho si nic nedělej, to se může přitrefit každýmu.
    Polštářky prodávaji i nafukovací. Jsou skladný a za příznivou cenu.
    Kufr na kolečkách na mě skusili jenom jednou. Hrozně mně z teho bolely záda. Jsem to kolečkoval v předklonu. Já nevím, proč nedělaj ty madla pro normálně vysoký lidi. Tak jsem to nesl klasicky jako bez koleček. Je to pro mne pohodlnější:-))))
    publikované: | autor: Mito (e-mail, web, autorizovaný)
  16. mito,
    niekto pri tych mojich kreaciach konstatuje aj,ze "trafene",no a ja sa tomu nijak zvlast nebranim:-)
    a robim to,len ked mam v dosahu vykonnych serpov,alebo sprievodne auto.stejne sa kazdy v campe vala po trave,ked ma vidi ruzovo odetu tahat tie kolecka do stanu:-)
    publikované: | autor: bonnie (e-mail, web, autorizovaný)
  17. Bonnie :-)))
    Růžová je žůžová!!!!
    Proč by jsi se bránila,né? Je to milý, když zaujmeš. Mně by se to taky líbilo.
    Kdyby jsi šla bivakovat do stěny, tak si Tě všimne akurát tak kamzík.
    V kempu je to jiný. To je skoro jako ve městě, né? Co?
    publikované: | autor: Mito (e-mail, web, autorizovaný)
  18. asi som latentny
    exhibous,lebo aj ked si namyslam,ze som nenapadna a snazim sa len mat svoj komfort,mas pravdu,ze nikoho to nenecha chladnym.nastastie mam vyvinuty talent si to nevsimat,inak by som tu komediu v zivote nezvladla stvorit:-)
    do steny by som sla,ja som sikovny kamzik.akurat ze uz sa bojim:-)
    publikované: | autor: bonnie (e-mail, web, autorizovaný)
  19. Miťo,
    igelit je doležitý, keď sa blesky vrhajú a ty si musíš na zem sadnúť, aby do teba neudrelo Díky
    publikované: | autor: vasilisa26 (e-mail, web, autorizovaný)
  20. Bonnie,
    no šerpa ti pristane. Aj Šipeky chodí stále s čelenkou na hlave.

    Apropo, keď som splavovala 1 z dvoch riek=Ohře, mala som klobúk. Ale i vestičku. Záchranú. Čo keby tak náhodou.....
    publikované: | autor: vasilisa26 (e-mail, web, autorizovaný)
  21. vas,
    na take serpy sa mozem vykaslat,hovorim o statnych serpoch,celenka by mi s mojou prakticky nepraktickou bagazou nepomohla:-))
    tak vesticku som nemala,ale nechci vediet,co som mala na hlave pri splave ja...to stejne neprezradim:-))
    publikované: | autor: bonnie (e-mail, web, autorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014