Dnes ráno, teda z môjho pohľadu ešte v noci som došiel do nemocnice. Vstával som krátko po šiestej. Obvykle sa do piatej do postele dostanem, včera som šiel spať už pred druhou, aby som aspoň chvíľu pospal. Nešlo to. Celú noc som sa prevaľoval, zaspával a opäť sa budil. Potom prišlo vykúpenie, zazvonil budík. Teda vlastne zapípal mobil, neviem prečo sa ešte stále zvykne používať archaické spojenie "zvoní budík", keď dnes to už nie je väčšinou pravda. Časom možno naše pravnúčata budú v historických knihách pátrať o pôvode tohoto slovného spojenia, alebo sa vymyslí iný (bezpochyby lepší) spôsob budenia.

Keď som došiel k autu, čakalo ma nemilé prekvapenie. Námraza. Zadné sklo zamrznuté, predné sklo zamrznuté. Tak som dolial vodu do ostrekovačov a rozmrazoval. Zadné vyhrievaním skla, predné stieračmi s vodou a ohrievaním skla. Asi po piatich minútach som sa mohol vybrať na cestu. Praha ma opäť príjemne prekvapila, zase to netrvalo viac ako pol hodinky. Áut bolo dosť, ale nikde som nestál v štrúdli. Došiel som tam ešte pred pol ôsmou a tak som si v aute ešte chvíľu čítal knihu. Pred ôsmou som sa ohlásil na recepcii a posadil pred dvere pána magistra.

Pán magister ma postavil každou nohou na inú váhu, vypočul si môj niekoľko-ročný príbeh kolena a potom mi krajčírskym metrom zmeral obvody oboch stehien a všetkých iných mier okolo kolena. Všetko si starostlivo zapísal. Pravá noha je atrofovaná, čo som vedel už dávno. Potom to prišlo. Začali sme skúšať, kde sú moje hranice, kam až koleno ohnem, prípade vystriem. Ukázal mi pár cvikov, ktoré mám doma cvičiť, aby sa to zlepšilo.

Následovalo fitko. Prezliekol som sa v šatni, teda presnejšie iba vyzliekol, lebo mi nikto nepovedal, že si mám doniesť cvičebný úbor, tak som tam bol v tričku a v trenkách... :) Na zahriatie som si zašlapal 5 minút na rotopede a potom som šiel na takú vratkú tabuľku. Proste sa to podomnou rôzne kývalo a musel som sa snažiť vybalancovať rovnováhu tak, aby sa to kyvkalo čo najmenej. Tam som najprv prenášal váhu z jednej nohy na druhú, dopredu a dozadu a potom som skúšal stáť raz na jednej ,raz na druhej nohe. Na rad príšli nášľapy a potom ešte podobné strečingové cvičenie ako u pána magistra. Ešte raz ta vratká plocha a to bolo všetko.

Následoval magnet. Po chvíľke sedenia v čakárni ma sestrička zavolala: "pane magistrře, pojďte." Opäť som si uvedomil, že viem len o dvoch miestach, kde sa na tituly dbá: nemocnica a akadémia vied. Magnetoterapia bola celkom bezproblémová, to som si len tak 25 minút ležal, nohu som v trúbe a čítal som si knihu.

Našťastie ďalšia návšteve je v piatok až 16:00. To je už taký ľudskejší čas...