Rozhodla som sa po dlhej dobe, že budem navštevovať spoločné stravovacie centrum u nás v práci. Kuchári sa tam menia ako na bežiacom páse, asi ich málo platia, alebo sa im už nechce tak vyvárať ako voľakedy. Tak som pekne vzala zamestnanecký preukaz a poďho na obed. Výber, tri druhy jedla, no dobre keď tri tak tri. Niečo také čo bolo vo vitrínke ako ukážka som ešte nevidela, ale však nový kuchár, nová kuchyňa, nové jedlo. Prišla som k tomu okienočku, pánko tak okolo 50-55 rokov. Pozerám na neho, že či si smiem dať jedničku a on na mňa hodí úsmev a pridá vetu:

       „ Vy môžete všetko. To ja viem, že môžete, mám už svoje roky, aby som vedel.“

  Venovala som mu úsmev. Naložil mi polievku a zemiačky s rezňom, utekal z výdajne niekam a priniesol mi ešte aj uhorkový šalátik. Ten v ponuke nebol. Vrátil mi úsmev a dodal:

     „ Ste fajná ženská, naozaj fajná.“

  No a teraz dumám, keď mi kuchár naloží kopcom plný tanier a ešte aj prinesie šalátik čo nie je v ponuke, pridá vetičku, že som fajná ženská, tak mám začať držať diétu alebo sa môžem tešiť na vyberané protekčné jedlá. Uff, starnem , donedávna by som zobrala všetko čo mi dávajú a bez premýšľania by som to zbaštila. Teraz premýšľam. Už sa ani nečervenám ako kedysi, už to beriem ako fakt, že páni v strednom a neskoršom strednom veku na mňa pozerajú inak ako tí mladší. Teraz by sa hodilo na vás pekne žmurknúť a začať znova makať, nepremýšľať nad jedlom a kuchárom a ostatnými. Tak si len vzdychnem, škoda, že nemáme za kuchára toho mladého Oliviera, kto vie či by mi tiež povedal :

„ Ste fajná ženská.“

  Pekný deň a dobrú chuť k obedu.