Mesto

by Maťo

Chce ho zabiť. Preto zhasli lampy. To tá hlúpa fľaša od koly. Nemal ju zahodiť v parku. Mesto je na to háklivé. Ulica sa pomaly vnárala do tmy, tak ako postupne zhasínali pouličné lampy. Nevšímal si to, len zrýchlil krok. Na temene cítil chlad. Bola to zlostná nenávisť...
Posledné svetlo zapraskalo a zosypala sa naňho spŕška ohnivých iskier. Keby neuhol, určite by sa mu chytil kabát.
„ Na viac sa nezmôžeš?“ zakričal do hučiaceho vetra. Mesto neodpovedalo. Mlčky, s desivou bezohľadnosťou ho sledovalo z každého rohu, okna, výkladu. Bolo všade. A bolo to veľmi čistotné mesto. Neznieslo odpad na trávniku v novo postavenom parku. Bolo nevyhnutné likvidovať akýkoľvek druh špiny...
Zúrivosť sa prejavila zaburácaním hromu vysoko nad kostolnou vežou. Ovzdušie zvlhlo. Jim okamžite cítil, že sa blíži búrka. Čiernota zakrývala hviezdy. Ulica sa končila. Svetlý asfalt sa leskol od zablatených stôp. Sklo sa roztrieštilo niekde za rohom, Jim nachvíľu zastal. Tichom sa ozývali už dva páry nôh. Z kusov sklenenej fľaše sa na chodníku rozlievala mexická tequilla.
„ Niéééé,“ ozval sa zvierací rev a spoza rohu vybehol tmavý tieň. Jim odstúpil a potichu sledoval opilca, ako sa snaží pozbierať črepy zo zeme.
„ Kde je moja tequilla?“
Jim neodpovedal, nehýbal sa, nedýchal...
Dúfal, že ho neznámy v tme neuvidí. Vtedy sa ako jasné znamenie z neba nad ním rozžiarila jedna z lámp na ceste. Stŕpol strachom. Opilec s nadutou tvárou ukázal naňho prstom.
„ Vráť mi moju tequillu!“ zreval a presúvajúc sa k Jimovi iskrili mu oči. Zbraň, zbraň...
Jim zamieril pištoľ krívajúcej postave.
„ Nepribližuj sa!“
„ Vráť mi tequillu,“ opakoval opilec zhypnotizovane. Jim zopakoval svoje upozornenie znovu, potom nemilosrdne vystrelil. Praskla kosť, krv zastriekala výklad obchodu s hračkami. Opilec nekričal, alkohol tlmil bolesť. Rozstrelená noha mŕtvo ležala na chodníku. Jim s búšiacim srdcom utekal z miestu činu. Zbraň mu akosi prirástla k dlani. bol to dobrý nápad zohnať ju. Hlavne, keď sa ho rodné mesto snaží zabiť.
Neznášal ho. Ževraj mesto. Dedina, bez akéhokoľvek súkromia. Toľkokrát sa už snažil utiecť, ale mesto mu to vždy prekazilo. Stratili sa letenky, pokazil sa taxík, vykoľajil sa vlak...
Odohralo sa toľko nevysvetliteľných udalostí, že ich už nemohol pripísať náhode.
„ To bol veľmi úbohý pokus zabiť ma, ty suka!“ zakričal radničnej budove a vystrelil jeden náboj do mestského erbu. Ako na poplach, ozvali sa súčasne kostolné zvony aj ďaleká policajná siréna. Zrazu začul trepot krídel, kŕdeľ netopierov zlietol z radnice, kvíliac sa skrúcal v bolestivom škrekote.  Jim sa rozbehol, aj vystrelil zopár nábojov, ale neskoro. Zlomené zvery ho pohltili do temného mraku, driapali, hrýzli, nechali ho ležať v bolesti pod holým nebom. Rozpršalo sa a kvapky z neho zmývali krv a pot.
Skrčil sa do klbka, zbraň zvieral najsilnejšie ako vedel.
Nezomrel, žije. Ešte bojuje. Možno ho mesto ani nechcelo zabiť, ten konečný úder si zrejme odkladá ako prekvapenie...
Zdvihol sa, cítiac slzy na líci. Prečo nemohol odísť? Zviechal sa len veľmi pomaly, brnelo mu celé telo. Policajti by mali prísť čoskoro. Opustil námestie a prebehol cez vozovku k bloku panelákov...

* * *
Deti sa nerodia na zadných sedadlách starých škodoviek...
„ Neplač, neplač.“ Ruka na volante sa triasla, auto sa mimovoľne mykalo. Každú chvíľu sa obzeral na svoju manželku na zadnom sedadle. Diaľkové svetlá osvetľovali opustenú lesnú cestu. Čiastočne bol rád, že vrieskala. Aspoň vedel, že ešte žije. Nesmie ju nechať stíchnuť naveky. Rýchlosť vozidla už dávno nesledoval, nohu kŕčovito držal na plynovom pedáli. Okrem svojho dychu zrazu nič nepočul. Zamykal volantom. Jeho žena ležala so zatvorenými očami, Spí ešte dýcha...
Videl, ako sa jej dvíha hrudník.  Auto už nezvládalo vyššiu rýchlosť.  Motor dokašliaval, auto zastalo. On zrazu uvidel tabuľu stojacu pri vozovke. Do najbližšieho mesta  stačilo odbočiť na vedľajšiu cestu. Päť kilometrov. Zrejme sa naňho konečne usmialo šťastie. Pomohli mu nebesá. Mozog sa mu začal prekrvovať, pulz klesal, dýchal pokojnejšie. Bude otcom. Ani si nevšimol, že mu na sklá začali bubnovať kvapky zúrivého dažďa. Les končil, začínala betónová džungľa. Zo zeme vyrastali budovy. Nikdy zrejme nepočul o meste New Scatle. Skôr mu na prvý pohľad pripomínalo menšiu dedinu. Videl u viac socialistických panelákov ako výškových budov. Čoskoro však nevidel už vôbec nič, voda mu v tenkých pramienkoch zakrývala výhľad na cestu. V diaľke zneli kostolné zvony. Veď bolo len pol jednej.
Čudné...Zastavil sa pri cieľovej tabuli. Nemocnica, asi o tri ulice ďalej.
Vyšiel na hlavnú cestu a zrýchľoval, až kým nezbadal vrchol semaforu.
Kdesi nad elektrárňou zaburácal hrom, nastal skrat, všetky svetlá v meste naraz zhasli. Aj semafor zmizol v besnení búrky. Zúfalý manžel už nedokázal rozoznať hranicu križovatky. Keby chvíľu spomalil, možno by zbadal postavu dodriapaného mladíka. Ozval sa náraz, predné sklo auta sa roztrieštilo. Telo nešťastného chlapa ovislo tesne pred očami zhrozeného vodiča. Dážď ustal, do mestského kanála stekali len kvapky krvi.
Jim sa z mesta už nikdy nedostal...