Jedného dňa prekvapila city správa, že ostrov sa potápa. Všetci si rýchlo pripravili lode, aby mohli ostrov včas opustiť. Len Láska čakala do poslednej chvíle, pretože svoj ostrov veľmi milovala.
Krátko predtým, ako sa ostrov potopil, prosila ostatných, aby jej pomohli: „Bohatstvo, mohlo by si ma zobrať so sebou?“, opýtala sa Bohatstva, práve keď sa chystalo vo svojej luxusnej lodi opustiť ostrov.
„Nie, nemôžem. Mám na svojej lodi veľa zlata, striebra a drahých kameňov. Nemám tu už pre teba miesto.“ Nuž sa Láska opýtala Hrdosti, ktorá plávala okolo na nádhernej lodi. „Hrdosť, prosím ťa, mohla by si ma ty zobrať so sebou?“
„Láska, nemôžem ťa vziať ", odpovedala Hrdosť, „u mňa je všetko dokonalé. Ty by si mohla narušiť môj poriadok a poškodiť moju krásnu loď.“
A tak sa Láska obrátila na Smútok: „Smútok, prosím ťa, zober ma so sebou.“
„Ach, Láska,“ odvetil Smútok, „ja som taký smutný, presmutný, že musím zostať sám.“
Keď išla okolo Dobrá Nálada, bola taká spokojná a rozjarená, že ani len nepočula, že na ňu Láska volala.
Zrazu však na ňu zavolal nejaký hlas: „Poď Láska, ja ťa vezmem na svoju loď.“
Láska bola taká šťastná a vďačná, že sa celkom zabudla opýtať svojho záchrancu na meno.
Neskôr sa Láska spýtala Poznania: „Poznanie, nevieš mi, prosím ťa, povedať, kto mi to vtedy pomohol?“
„Samozrejme, že viem,“ povedalo Poznanie, „bol to Čas.”
„Čas?“ opýtala sa prekvapená Láska. „Prečo mi pomohol práve Čas?“
A Poznanie odpovedalo: „Pretože len Čas rozumie, aká dôležitá v živote je Láska.“