Na jednej ceste sme sa traja kolegovia zastavili na jednej benzínovej pumpe práve v čase obeda. Hoci s plným bruchom sa ťažko cestuje, zle je to i s prázdnym. Keď sme si vybrali a zaplatili sadli sme si za stôl k oknu. Boli sme ako vo výklade, ale nám to vôbec neprekážalo. V bruchu nám vyhrávali hudci a tak sme sa smelo pustili do polievky.

    Najprv prišlo prvé prekvapenie v podobe prvého sústa. Polievka chutila ako ocot, hoci bola slepačia a pokiaľ sa nemýlim tam sa ocot nedáva. Je pravda, že som neštudoval kulinárske špeciality a ani jednu kuchársku knihu som neprečítal do konca, chuť ma hádam neklame. Pozrel som sa na kolegov a oni si zjavne pochutnávali na skysnutej polievke. Zapochyboval som sám o sebe a svojej chuti. Tak som tu polievku hoci s nevôľou dojedol.

    Dnes si už presne nepamätám, čo bolo druhé jedlo a hádam je to aj jedno. Tu však príbeh nekončí. Cestou v aute po hodnej chvíli sa jeden z kolegov opýtal: "ako vám chutila polievka?" Osmelil som sa povedať svoj dojem: "mne sa zdala trochu zvláštna." Povedal som celkom nesmelo. "Zvláštna?" dodal ďalší, "ˇAsi bola skôr uvarená." Napokon sme sa všetci rozosmiali, nikto sa v tej správnej chvíli neodvážil spýtať a všetci sme ju zjedli.