Keď som bol malý, bol som milý. Vraj. Neviem, pamätám sa len, že mi rozprávali, že som zlatý. A že si ma mýlili s dievčaťom. Nemal som to rád. A nikdy som nemal rád arogantných ľudí. Snažil som sa byť k ľuďom milý. Vlastne som sa nesnažil. Proste som bol k ľuďom milý. Keď som bol mladší. Vraj takí ľudia sú najlepší. Je to hlúposť.

Časom som sa menil. Každý sa mení. Začal som pozerať na iné hodnoty. Začali ma zaujímať 'holky', trávil som viac času s kamarátmi. A práve vtedy som si to uvedomil. Celú tú zvrátenosť. Ako mi postupne stúpalo sebavedomie, začal som sa k ľudom trošku ináč. Nemyslím si, že som namyslený. Teda, trošku áno. Ale za to asi ani nemôžem. Ovplyvnilo ma okolie. Podľa mňa ale byť namyslený a arogantný sú dve úplne rozdielne veci.

Už nechodím s hlavou zvesenou nadol. Ľuďom sa zásadne pozerám do očí. A keď sa mi niečo nepáči tak to poviem. Bez obalu, niekedy bez taktnosti. Žiaľ, robím to aj pri ženách. A je mi to ľúto. Podľa mňa by ku ním mali chlapi správať ako ku princeznám. Vážiť si ich. Starať sa o nich. Takto sa správam k priateľke a k pár veľmi dobrých kamarátkam (pár je asi jedna) . A aj to nie stále. Čo nechápem je, že ostatným ženám moje správanie ku ním nevadí. A z nejakého dôvodu ich to priťahuje. Nerozumiem. Ak náhodou začnem byť milý, lebo mi na nich začne záležať, tak už nie sú také 'priťahované'. Tomu už vôbec nerozumiem.

Pokračovanie >>