Tému aktuálne som si založila pre prípady, že sa bude diať vo svete niečo, čo ma zasiahne tak, že budem mať potrebu o tom napísať. A napriek tomu, že sa takých vecí udialo od vtedy dosť, nenapísala som nič. Vždy ma to tak nejak prešlo. Ale tento krát už musím. Stále som to odkladala, že ved nebudem svoje rozhorčenie pretriasať na blogu. Ale musím. Naozaj.

     Zrejme ste už všetci čítali alebo aspoň počuli, čo sa deje v Tibete. Mierumilovní, pokojní a trpezliví Tibeťania sa rozhodli, že nebudú viac znášať nečinnosť sveta v otázke ich utrpenia. A urobili tak práve pred začatím olympijských hier, ktoré sa budú konať v Číne. V krajine, ktorá im berie slobodu a právo na vlastné sebaurčenie.

     Čína je komunistická krajina. A na tom nemení nič ani fakt, že sa otvorili západnému kapitalistickému trhu. A to je aj najväčší problém Tibeťanov. Nikto sa nepostaví zásadným spôbom na ich stranu, aby si náhodou nerozhneval Ríšu stredu. A dokonca ani Američania, ktorí sa sami, bez toho, aby ich niekto o to žiadal, vyhlásili za ochrancov demokracie a ľudských práv. Nuž ale v Tibete nie je ropa, tak tam nebudú ani Američania. A popravde, vďaka bohu.

     Ale Tibet sa ozval. Bolestným a krvavým výkrikom dal svetu vedieť, že viac už nechce znášať potupnú a zničujúcu nadvládu. A ako sa zachoval ten svet? Ten demokratický a mierumilovný svet? Sklopil tvár a snaží sa tváriť, že sa nič nedeje.

     Je pravda, že dnes ich už ťažko za ich správanie potrestáme vymazaním z mapy. To už nepôjde. Čína je na to príliš veľký hráč. A zrejme nemôžme ani bojkotovať ich výrobky. Asi by sme si nemali, čo obliecť.

     Ale nech je ako chce, je tu niečo na čom môžme aspoň ukázať trošku spolupatričnosti. A tou sú práve blížiace sa olympijské hry. Ale nič také ako celosvetový bojkot sa nebude diať. Najhoršia výhovorka, akú som na toto počula je, že netrestajme za to, čo sa deje v Tibete, športovcov.

     Lebo oni si potrebujú zahrať. Ako môžme porovnávať utrpenie človeka bojujúceho za svoju zem a utrpenie športovca, ktorý  si nemohol zabehať alebo preskočiť nejaké prekážky, lebo v Tibete si dovolili byť nespokojní. 

     Opravte ma, ak sa mýlim, ale my sme sa v škole učili, že olympiáda bola v staroveku o ideáloch. O dokonalom človeku, ktorý nebol len fyzicky zdatný, ale aj múdry a spravodlivý. Že bola o tom, aby sa ľudia stretli v mieri pri veľkej udalosti a pokochali sa pohľadom na dokonalosť. A v prvom rade bola o zbližovaní. Všetci po dobu olypijskych hier zložili zbrane a aspoň nachvíľu zavládol mier.

     Nie som naivná a neočakávam, že v dnešnom svete všetci si budú nažívať v mieri a svorne pred televízorom pozerať najväčšiu športovú udalosť. Ale presne takou aj je. Iba športovou. Lebo ako môžme hovoriť o antickom odkaze, keď sme schopní prísť do krajiny, ktorá nerešpektuje ľudské práva a podať si s ňou ruky?

     Naša vláda a všetci kompetentní, ktorí o tom rozhodujú, vyhlásili, že Slovensko olympiádu v Pekingu nebude bojkotovať. A verte mi, že som sklamaná.

     A tak som sa rozhodla. Ja budem bojkotovať olympijske hry. Nebudem pozerať priame prenosy, ani záznamy, ani slávnostné otvorenie. Jednoducho nič.

     Popravde nič s tým nezmením. Dokonca sa musím priznať, že ani jednu olypiádu som nikdy nesledovala. A okrem toho, nikto si to ani nevšimne, my doma totiž nemáme peoplemeter a nie som ani celebrita. Ale idem do toho.

     A možno keby sa pridali viacerí, napríklad aj skalní fanúšikovia športu... Neviem. Je to málo. Ale ako vraví jedno čínske príslovie, aj malé zrniečko ryže môže prevážiť misky váh.