Mozno raz pochopim, mozno raz najdem tie spravne slova...
Ale teraz nie, teraz nechapem cely svet, seba, jeho, lasku.
Citim. Bolest. Hnev. Nostalgia. Laska. Nespravodlivost. Strach. Nadej. Hlupost. Laska. Obavy. Neverim....

Mozno to poznate, mozno ste to zazili. Vsetko vam zrazu vychadza tak dobre, az uz v kutiku duse citite ze nieco sa stane, ze nikdy nie je vsetko tak perfektne. Mne sa to stalo, nepripravenej, neocakavanej.

Skoncila som mimoriadne uspesne a tazke skusky, ziskala som pracu, ktoru som velmi chcela, bola som maximalne stastna. Bol piatok, v pondelok som nastupovala do novej praci, tesila som sa na vikend. Mohlo byt tak tesne pred 12, zehlila som, mala zapnuty daky hlupy program v TV, ktory som ani nevnimala. Myslela som na neho. Na vecer, ze chcem, aby tento vecer bol vynimocny, chcela som vymysliet nieco pre nho, zaslizil si to konecne, lebo cez skusky som nebola vzdy velmi mila a pritulna. Pomaly, ale isto sa mi crtal v hlave vynikajuci plan. Ano, tymto ho urcite dostanem, nezavru sa mu usta.
Telefon. ON. Tesim sa, ze mu to oznamim. (Keby ste vedeli, ake mam stale pocity v zaludku, ked teraz o tom pisem a to su uz tri tyzdne dozadu).
Bol vazny. Zacala som sa bat. Povedal, potrebujem s tebou hovorit. Viem na isto, ze kazdy kto lubi sa tejto vety boji najviac na svete. Nechcel to riesit cez telefon, ale aspon som sa dozvedela, ze sa chce rozist. Pride o 15min.
Paneboze, nie, to nie je pravda, ved 6 rokov, preco teraz, nechapem, vsetko je super, ovela ovela lepsie ako inokedy, nie to nie je pravda, paneboze je, mysli to vazne, co budem robit, och, dievca neplac, este nie, este pride, este sa to moze zmenit, nie ty vies, ze sa to nezmeni. KONIEC. Placem.
Tych 15min nebolo 15min, ale snad cela vecnost. Okamzite som sa obliekla, ani neviem ci som vypla zehlicku, mama len na mna pozrela a viac sa nepytala. Odisla som na parkovisko. Stala som tam a nepremyslala. Zaludok sa mi zblaznil. Myslela som, ze budem zvracat.
Priesiel.
Nastupila som do auta, sedeli sme tam, pozerala som sa na nho ocami, ktore akoby uz vedeli, ze ho naozaj vidim posledny raz, poseldny raz spolu.
Bola som slaba, bojovala som, neodisla som so vsticenou hlavou, prosila som, plakala, vela, nenavidela, lubila. Plakala. Nic. Koniec.
Uz ma nemiluje, uz nema potrebu byt so mnou, povedal. Vie to uz asi mesiac, nechapal som, neverila som, ze to co bolo za ten mesiac len hral.
Hajzel, povedala som mu to. OK, radsej ma nenavid, bude to tak pre teba lahsie. Hovno vie. Dal mi moje veci co som mala u nho v byte, END. Finito. Koniec 6 rocnej rozpravky. Bola som hotova, tie pocity sa nedaju opisat, tie pocity pozna len ten kto zazil.
Mala som pocit, ze sa musim nutit dychat, ze musim mysliet na to, aby telo vobec dychalo, ale jedine na co som bola schopna mysliet, bol on, dookola stale, snazila som sa to pochopit.Nic.

Po troch tyzdnoch stale nechapem, stale rekapitulujem. Nic. Ale to je laska, ta sa neda chapat, len ju zit a citit.

Prisla som na to, ze problem bol v tom, ze ja som jeho vo svojom zivote potrebovala ovela viac ako on mna. On mal byt, on mal pracu, on mal svoje hry, svoje kavy s priatelmi, svoj vlastny svet a nie ten nas, obcas som mala pocit, ze som v jeho svete ako votrelec, povinna jazda na vikend. Chyba, ja som mala len jeho.

Ale vdaka nemu som pochopila co je laska, teda kto bude moja laska, kto este v zivote dostane to privilegium. Bude to presne ten, co bude dokazat robit veci, co on nevedel.

1. Hocikedy mi len tak pozrie hlboko od oci a povie, ze ma miluje.
2. Len tak cez den z prace mi napise sms, ze na mna mysli.
3. Donesie mi kvety nie len na sviatky a vyrocia.
4. Bude ma lubit pre to kto som a kto je on pri mne, kto sme my dvaja spolu.
5. Rano ma kludne pobozka, bez toho, aby som mala umyte zuby a mne to nebude vadit.
6. Bude sa so mnou delit o malickosti.
7. Ked nebudeme zaspavat spolu, zavola, napise, bud rano alebo vecer. Zazela mi krasny den.
8. Budem sa pri nom citit vynimocna, lebo on mi to bude stale pripominat.
9. Budem milovat jeho telo a on moje, so vsetkymi chybami.
10. Budem HO milovat.

Snad taky este je a ked nie, kupim si psa, nie sucku a budem stastna a vdacna za to, ze mi aspon raz bolo umoznene milovat a byt milovana, hoci nie navzdy, ale to co bolo, bolo krasne. Citila som sa ja vynimocna.

Stale sa ucim nepotrebovat TA. Nevolat, nepisat.
Ako mi to ide? Snad tak na 4-.

Ked som sedela po tom vikende ked sa to skoncilo v nedelu v autobuse na ceste do Bratislavy, ked sme vychadzali z BB, poslednykrat som sa otocila, neplakala som, nadychla som sa a povedala si:

ODCHADZAM ZO SVETA, KTORY BOL nas A IDEM DO SVETA, KTORY JE LEN moj !
Life will start again!