Možno si poviete, že som ešte ani nezačala a už poúčam. Nie, nechcem vás poúčať. Viete, občas človek či je muž alebo žena, či je mladý alebo staršia, či je právnik alebo pekár zablúdi... vtedy potrebuje človek siahnuť po kompase a tým kompasom budem ja pre mnohých a ak sa zúčastníte životnými skúsenosťami na tvorbe môjho blogu aj vy, stanete sa svetielkom pre tých, ktorí potrebujú posvietiť na cestu... Prv než prejdem k príbehu, napíšem, dôvod prečo som sa rozhodla založiť si vlastný blog. Moje rozhodnutie vychádzalo z nátlaku, v ktorom sa práve nachádzam a ktorý je spôsobovaný zážitkami ľudí ovplyvňovaných vonkajším a vnútorným prostredím, ich postojmi a emóciami. Rozhodla som sa tak preto, lebo pracujem v oblasti, ktorá vyžaduje odovzdávanie posolstva a v tejto práci si denne vypočujem desiatky ľudských osudov, príjemných, veselých, poučných, ale i smutných, plné zármutku, pocitov krivdy a bezmocnosti a beznádeje. Ľudia prichádzajú za mnou v núdzi, keď zlyhali všetky rady a prosia o pomoc a ja sa snažím vždy vžiť do ich situácie, hľadať príčiny problémov a odstraňovať ich, vysúšam slzy a beznádej a chlad dňa a nocí mením na svetlo novej cesty a dávam vieru v život. Hovorím s ľuďmi o minulosti, o detstve, o ich prístupe k problémom, o emóciách, ktoré ich celý život sprevádzali. V poslednom čase je tých veselých prípadov ako šafranu. Na konci dňa sa potom pýtam samej seba, kde pramení nevedomosť, ktorá ľudí, či chceme alebo nie, zatláča v depresii do kúta. Je to preto, lebo v školách a to sa možno aj pousmejete nad mojou odpoveďou, ale poviem pravdu, s troškou nadhľadu. V školách chýba predmet s názvom Život. No dobre, poviete si a možno už aj vstávate a klikáte na iný blog. Nebudem vám brániť, máte na to plné právo, ale ak zotrváte a príspevky budete čítať do konca, dozviete sa cenné informácie. Otváram prvú hodinu predmetu s názvom Život. Keby sme sa ho učili v školách, naučili by sme sa na ňom základné pravidla a zásady, ktoré nie sú sprevádzané tlakom spoločenského systému alebo náboženstva; neboli by to pravidlá ktoré stoja na základoch s názvom „peniaze“, ale na stavebných pilieroch s názvom láska. Že stále namietate? Možno váš názor nebude zhodný s mojim, ale ja si myslím, že ľudia sú pre informovaní a dezorientovaní. Áno, 21. storočie, ktorému sme dali názov informačný vek poskytuje ľuďom množstvo informácií, s ktorými ich nikto nenaučil pracovať (ďalší nedostatok školstva... možno rodiny... možno niekoho iného – nie som oprávnená hľadať vinníka). Ľudia sa naučili prijímať informácie všakovakého druhu, sú väčšinou negatívne a nedostatočné. Na to, aby informácie mali pre človeka nejaký význam, mal by ich spracovať, analyzovať a vyhodnocovať. Vzhľadom k tomu, že sa tak nedeje (z nedostatku času a iných dôvodov)... má človek zmätok a v jeho duši prevláda chaos. Buďte vítaní a cíťte sa na mojom blogu dobre.