Je to už nejaký ten týždeň čo som sama. Nejak mi začal tento stav vyhovovať. Možem robiť čo chcem, kedy chcem, s kým chcem. Nemusím nikomu vysvetľovať prečo som prišla domov o pár hodín neskor. A ani to kde som bola.

Žijem a je mi dobre...Až kým nezačne na mna doliehať samota, až kým každý druhý z mojich známych nenapíše, že má priateľa či priateľku. Nie nezávidím im. Len tá samota...

Oni majú zrazu svoj život a na nič iné okrem partnerov nemajú čas. Aj ja som to zažila. Bola som zaľúbená a bola iba s ním, s "pánom dokonalým". Zanedbávala som všetko a všetkých. Dávala som mu prednosť pred akciami, kamarátmi.

"Stratila" som pár mesiacov života a teraz sa ich pokúšam dohnať, no pomaly nemám s kým...

A tak budem opať "nútená" rozšíriť svoje okruhy známych, opať dopísať nejaké čísla do telefónneho zoznamu a do diára zapisovat nové mená.

Život ide ďalej, bez toho kým sme a čo chceme. Plavíme sa radšej po prúde rieky ako by sme mali vzopať všetky sily a urobiť čo i len pár záberov proti nemu.

Samota nám dovoľuje spoznať to čo je v nás. A ja som opať schopná riskovať a žiť....