Na úvod

Začínam a či pokračujem? v už začatom projekte seriálu medailónov autorov, v ktorom sa snažím upozorniť na talenty publikujúce na www.blog.sk. Blogeri budú písať o blogeroch. Tak ako v prípade poézie na blogu i v próze možno nájsť výrazné zjavy patriace viac do literatúry ako občianskej publicistiky. 

Štartujem seriál o začínajúcich i pokročilých prozaikoch, ktorí si svoj tvorivý potenciál vyrovnávajú na Blog.sk, ktorí mu dennodenne darúvajú kus seba bez nárokov na hviezdne umiestnenia, ceny a diplomy. Skromní ťukači a klikači, kopnutí a či hladkaní múzou, cítiaci potrebu čosi povedať zvyšku sveta, si podľa mojej skromnej mienky zaslúžia Vašu pozornosť, milí čitatelia. Hľa, séria reflexií od blogeriek KamelieB, čokomilky a Zuzky Rozprávkarky.

KameliaB o Milanovi Pršovi. 

Hneď na začiatku ma dostal svojím krátkym textom o lavičke. Takej - na prvý pohľad obyčajnej lavičke. Čítalo sa mi to ako recept na avokádový kokteil, ktorý vám navyše možno dajú aj ochutnať. 

Ľahko a plynulo, trochu s vtipom (čo všetko si ľudia na lavičku odkladajú), trochu cez slzy (ako si jeden pán na lavičke napokon odložil svoj život) trochu s hlasnejším smiechom (ako si jeden starký pri lavičke potreboval len uľaviť) trochu kriticky (čo všetko si musí lavička vytrpieť od ľudí vracajúcich sa z diskotéky) ale aj láskavo a s nádejou (lavička dokáže počičíkať v snoch každého pocestného).

Celkom ľudský pohľad na obyčajnú lavičku, o ktorú napokon ani tak nejde, lebo ide hlavne a predovšetkým o ľudí.

Túto ľahkosť, plynulosť, vtip, trochu kritiky a hlavne veľa láskavosti i prekvapujúce rozuzlenia nachádzam u Milana Prša aj v ďalších textoch.

Lebo tak ľahko, ako dokáže písať o obyčajnej lavičke, vie písať aj scifi rozprávky plné akčných obrazov a už-už hroziacej apokalypsy, ktorú v závere nečakane so svojimi hrdinami odvráti (Posledný diamant pána Alistera ).

Plný láskavosti je aj pre mňa v nezabudnuteľnom, smutne končiacom sa príbehu o nevyliečiteľne chorom dievčatku, ktoré svojou „vitalitou“ ducha, v kontraste so svojou chorou telesnou schránkou, do poslednej chvíle dodáva odvahu všetkým okolo seba (Mira), nečakane odhaľujúce sú aj vtipné imaginácie na „domácu“(Óda na domácu). 

Medzi mentálne experimenty nás privedie napoly sci-fi, napoly reálny príbeh o rôznych „psychotrendoch“ dnešnej doby s kriminálnou zápletkou (Združenie pre krajší život), či rozosmeje a pobaví posledným príbehom, doplneným o didaktické otázky, o zatiaľ nepolepšiteľnom záletníkovi „s ľudskou tvárou“, no napriek tomu sympatickom a šikovnom mladom Emilovi, zarábajúcom si v Anglicku (Emil) , ktorý na každom kroku, „oblbuje“ ktorési nežné pohlavie zo svojho okolia, či vlastne pre svoj prirodzený sexepíl a slabosť k nežnému pohlaviu, sa necháva „oblbovať“, avšak Milan Pršo Emilove „priateľstvá“ opisuje opäť vtipne a zhovievavo s plnou dávkou nádeje na Emilovo polepšenie.

V príbehu Emil ma zaujal výstižný a vtipný  opis Frančesky. 

A ešte jedna pikantnosť: Milan Pršo nešmíruje Emilove sexuálne radovánky do úplných detailov, vraj preto, lebo Emil je v sexe rýchlejší ako prsty autora, a tak mu (autorovi) neostáva nič iné, len zostať za dverami.

A toto všetko nám Milan Pršo podáva na  pozadí kultúrne zmiešanej spoločnosti, pre bežného Slováka zatiaľ nezvyčajnej, z prostredia ktorej texty  vychádzajú, (Milan Pršo pravdepodobne žije v Anglicku) a servíruje nám ich v takomto mnohonárodnostnom „křoví“ bez akejkoľvek predpojatosti, zžito, láskavo a presvedčivo.

Jednoducho, Milan Pršo to vie.

 ©KameliaB