...

,,Na daj si," ponúkali ju všetci mesiačikovia bielým práškom ,,pomôže ti to uvidieť bombu."

Maruša, vo veci neznalá si znova potiahla prášku. Pozrela sa na ohnisko a čo tam nevidí. Malú bombičku. Priblížila sa ku  nej a nedbajúc na nesúhlasné  hlasy mesiačikov, vytiahla peňaženku.

,,Nie, nie, prvýkrát je to zdarma," povedal ten v ružových šatách.

Maruša len prihlúplo otvorila ústa, odložila peňaženku. Bola so sebou obzvlášť spokojná, keďže väčšinou niečo zabudla. S teplým pocitom sa k atómovej bombe  rozbehla, no nebol by v tom čert, keby sa niečo neprihodilo. Pod nohy sa jej priplietol kameň a ona priamou vzdušnou čiarou zaletela o niekoľko metrov dopredu, pričom hlavou narazila do bahna. Cestu si taktiž skrátila cez atómovú bombu, ktorá vzápätí zmizla.

Dvanásti mesiačkovia vidiac tak trochu nasprostelú Marušu, pobrali sa do svojích protiatómových bunkrov. Ku Maruši, stále ležiacej v bahne, dobehol mládenec. Pomohol jej vstať. Už už si Maruša myslela, že to Holena s Eržikou ju prišli pokarhať, alebo Al-Kvajda za to, že im darček pokazila. Ale to len on, udivený z toľkej krásy, pretože ako ste sa ist nedovtípili, bahno, do ktorého Maruša padla, bolo liečivé a vyriešilo jej nielen šerednosť, ale aj rečovú vadu. Mládenec sa do nej zaľúbil, hneď po tom, ako skonštatoval, že nikto krajší biely prášok neberie (samozrejme s výnimkou jeho).

A Holena s Eržikou? No tie sa museli vzdať svojho dobročinného plánu poslať výletníkov z Al-Kvajdy na mesiac, keďže to na nich niekto nabonzoval. Boli usvedčené z pokusu ublíženia na zdravý a šikanovania. Zavreli ich na pár rokov a tam si žili šťastne, až kým ich nepustili a nedozvedeli sa, že Maruša je šéfkou medzinárodnej teroristickej skupiny Dvanásť mesiačikov.