Avšak ako si toto „dobre“ a „lepšie“ predstavujú?

V prvom rade že budú mať viac peňazí a že si budú môcť viac dovoliť.

A teraz si položme si otázku: keby priemerný človek mal zrazu toľko peňazí koľko potrebuje, akým spôsobom by ich využil? Čo by s nimi urobil?

Ak by mal uspokojené svoje najzákladnejšie ľudské potreby došlo by u neho k takzvanému užívaniu si života plnými dúškami a to podľa individuality každého jednotlivca. Niekto by začal cestovať, iný zase popíjať. Ďalší by si doprial dobré jedlá, iný by si kúpil nové auto, najmodernejšiu elektroniku, vlastný, dobre zariadený dom. Iný by zase mohol mať nový mobil každý pol rok, chodiť na atraktívne dovolenky, kvalitne a značkovo sa obliekať a tak ďalej a tak ďalej. Veď predsa tých možností ako si užiť života, keď má človek dostatok peňazí je veľké množstvo.

A čím má človek viac peňazí, tým siaha po čoraz drahších, výnimočnejších a atraktívnejších spôsoboch užívania si. Tým žije blahobytnejšie a nákladnejšie a jeho nároky sa stále stupňujú. Človek si totiž veľmi ľahko zvyká na vysoký štandard, z ktorého už potom nechce v nijakom prípade zľaviť ale naopak, chce ho ešte zvyšovať.

No a absolútnym vrcholom býva túžba už vôbec ani nepracovať, ale zariadiť si život tak, aby za nás a na nás pracovali iní a my sme si mohli už len nerušene užívať.

Takýto je teda ideál a skrytý sen väčšiny ľudí našej planéty. Takáto je ich predstava o tom, čo to vlastne znamená mať sa lepšie. Ide tu o vzácnu vzájomnú názorovú zhodu medzi bohatými a chudobnými. Takto uvažujú miliardári, ale i obyčajní ľudia, sediaci po namáhavej pracovnej smene za žobrácky plat pred televíznou obrazovkou, sledujúci život spoločenskej smotánky a túžiaci po tom byť takí ako oni, mať to čo oni a dovoliť si to čo oni.

Áno, ideál bohatých ľudí tohto sveta i ideál najväčších chudákov na svete je vzácne spoločný. Je ním túžba mať sa lepšie. Túžba mať sa lepšie v zmysle konzumného, hmotárskeho, mamonárskeho a požívačného spôsobu života. A táto veľká spoločná túžba väčšiny ľudí našej planéty, neustále živená ich citmi a myšlienkami vytvára okolo Zeme nesmierne silný, citovo myšlienkový energetický potenciál.

Nijaká energia sa totiž nestráca a tento základný fyzikálny zákon sa bezo zvyšku vzťahuje i na energiu ľudských citových a myšlienkových hnutí. Je to teda určitý neviditeľný, ale reálne existujúci energetický potenciál, do ktorého neustále prúdia nové a nové prílevy síl citového a myšlienkového prežívania ľudí, ktorí práve takýmto spôsobom uvažujú a práve po tomto túžia.

No a tí „najšikovnejší“ a „najschopnejší“ z nich dokázali tieto ideály zrealizovať. Dokázali ich uskutočniť! Dosiahli toho na základe svojich schopností a svojej šikovnosti, ale zároveň i za podpory prúdenia sily z vyššie spomínaného, neviditeľného energetického zdroja. Tí „najschopnejší“ jedinci dokázali zhmotniť a zrealizovať ideály miliárd a sami sa stať miliardármi, alebo väčším či menším spôsobom majetnými. Stali sa bohatými, ktorí svojou neutíchajúcou nenásytnosťou vytvorili a vytvárajú miliardám iných ľudí na tejto planéte zo života peklo. Peklo chudoby, spočívajúce v nemožnosti uspokojiť ani svoje najzákladnejšie ľudské potreby.

Možno ste zachytili informáciu o tom, že 85 najbohatších ľudí sveta vlastní toľko, ako 3,5 miliardy tých najchudobnejších, čo je polovica obyvateľov Zeme. Možno ste zachytili správu, o koľko miliárd vzrástol za predchádzajúci rok majetok tých najbohatších ľudí sveta a to i napriek súčasnej kríze. Alebo možno práve preto!

Áno, je neodškriepiteľným faktom, že nožnice sa čoraz viacej otvárajú a priepasť medzi chudobnými a bohatými sa čoraz viacej prehlbuje. Mizne stredná vrstva a svet sa radikalizuje na veľmi bohatých a veľmi chudobných. Rastie nespokojnosť, množia sa protesty i nenávisť voči bohatým, ktorých ziskuchtivosť a nenásytnosť je považovaná za príčinu tohto stavu.

Avšak v skutočnosti sú bohatí iba uskutočňovateľmi a hmotnými realizátormi túžob a prianí, ktorými žije väčšina ľudí na našej planéte. Oni tieto túžby iba doviedli do hmotnej a reálnej podoby, súc pritom podporovaní obrovským myšlienkovým a citovým energetickým potenciálom túžob väčšiny ľudí tohto sveta po lepšom živote a užívaní si. Nesmierna sila tejto energie je motorom ich chamtivosti!

Inými slovami povedané, ľudí tejto zeme ožobračujú a vrhajú do chudoby tie túžby a ideály, ktoré svojimi citmi a myšlienkami neustále podporujú. Sebecká bezohľadnosť bohatých je v podstate dôsledkom hodnôt, v ktoré ľudia veria a ktoré uznávajú. Ľudí teda v skutočnosti neožobračujú bohatí ale hodnoty, ktoré oni sami uznávajú a ktorých nástrojom a dôsledkom je nenásytná chamtivosť bohatých.

Myslíte si, že to nie je tak? Myslíte si že chudobní nepodporujú boháčov prostredníctvom sily svojho citového a myšlienkového potenciálu v tom, aby ich ožobračovali?

Len sa spýtajte nejakého chudáka, či by nechcel byť bohatý a čo by robil, keby bohatý bol. Je len veľmi málo takých, ktorí by toto nechceli a ktorí by s veľkou pravdepodobnosťou, ak by sa im to splnilo, neboli presne tak isto bezohľadnými chamtivcami, akými ako sú tí súčasní boháči. Ba možno ešte aj horší!

Pochopme predsa, že túžba mať sa dobre, mať sa lepšie tým nízkym, hmotársko mamonárskym a konzumno poživačným spôsobom je ideovým zdrojom zbedačovania sveta a niečo takéhoto môže existovať len preto, že to väčšina ľudí podporuje.

Ľudia sa majú zle a upadajú do stále väčšej biedy preto, lebo to tak oni sami chcú! Lebo vnútorne uznávajú a podporujú práve tie hodnoty, ktoré to spôsobujú. Bezohľadná rozpínavosť bohatých má byť však pre nich lekciou toho, aké sú tieto hodnoty zvrátené a nesprávne.

Ľudia musia pochopiť, že cesta k tomu, aby sa mali lepšie sa neskrýva v tom nízko, konzumno poživačnom spôsobe života, ako si ho väčšina z nich predstavuje. Táto cesta je falošná a nesprávna! Je to cesta k ožobračovaniu miliárd, ktorú hmotne uskutočňujú tí najšikovnejší a najbezohľadnejší realizátori oných nesprávnych túžob a ideálov. Pokým to ľudstvo nepochopí, bude trpieť úplne oprávnene! Bude trpieť chudobou preto, lebo si ju zaslúži! Lebo svojimi nízkymi túžbami mať sa lepšie poživačným spôsobom energeticky podporuje parazitov, ktorí ho ožobračujú.

Takýto je reálny stav na základe ktorého vyvstáva zásadná otázka: po čom má teda človek vlastne túžiť, ak sa chce mať naozaj lepšie?

Po tom, aby sa on sám stal lepším! Lepším, spravodlivejším, láskavejším, čistejším a ušľachtilejším človekom!

Lebo človek nemá vo svojom živote prednostne usilovať o to aby mal, vlastnil a užíval si! Človek nemá prednostne usilovať o to aby mal, ale aby bol! Aby bol dobrým, spravodlivým, láskavým, čistým a ušľachtilým človekom! A až keď bude toto chcieť, až keď bude chcieť a snažiť sa sám stať lepším, potom môže dôjsť a potom aj naozaj dôjde i k zlepšeniu jeho hmotných pomerov. Len človek, ktorý je lepší sa môže mať lepšie! Práve takto to funguje na základe vyšších Zákonitostí tohto univerza.

Ak sa ale ľudia chcú mať lepšie, avšak len oným nízkym, poživačno konzumným spôsobom tak, ako si to dnes predstavuje väčšina z nich bez toho, že by sa oni sami mali stať lepšími, potom si právom zaslúžia biedu a postupné ožobračovanie.

A nástrojom tohto ožobračovania sa stáva chamtivosť bohatých, ktorá je v podstate iba zhmotnením tých ideálov, ktorým ľudia veria a ktoré uznávajú. Málokto z týchto ľudí by sa totiž sám choval inak, keby sa z jedného dňa na druhý stal sám bohatým.

Lepšie sa teda bude mať a môže mať iba taký človek, ktorý sa sám chce stať lepším. Pokiaľ presne toto ľudia nebudú chcieť a po tomto nebudú túžiť, bieda nevymizne. Ba bude ešte väčšia a bude sa stupňovať až dovtedy, kým neprecitneme a neprestaneme citovo a myšlienkovo vyživovať energetický zdroj zvrátenej túžby mať sa lepšie, z ktorého čerpajú posilu všetci tí, ktorí nás zbedačujú a vykorisťujú.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.