Janko Kocka má sedemdesiatštyri rokov, čo je toľko veľa, až si to pomaly predstaviť nedokážem. On však dúfa, že sa ešte dožije viac, že sa dožije až osemdesiatychprvých narodenín. To je akurát deväť na kvadrát, presný štvorec. Tie štvorce on rád.

Na narodeniny, keď mal práve päť rokov štvorcových, si dal zmeniť meno. Jano Štvorec by však znelo divne, už počul, ako by sa mu na vojne vysmievali: Jano Štvorec, vták ma ako škorec! To nemohol dopustiť. Kocka ho už aj tak volali, keď sa po skončení doktorandského štúdia matematiky vybral na vojnu. Tak sa z Jana Knižku stal Jano Kocka. Ale netreba predbiehať. Pekne poporiadku.

Už keď sa narodil, vedeli, že to nie je obyčajné dieťa. Namiesto toho, aby sa prisal na prso šťastnej novorodičky Knižkovej, prisal sa na roh štvorcovej tácne, ktorú mala položenú pri sebe. Do svojich štyroch rokov chodil zásadne po štyroch. A dozadu. Prečo dozadu, to nikto nevie. Bol ešte malý, aby si to pamätal.

Jankova mamka, teta Knižková, sa s ujom Knižkom po tejto skúsenosti dohodla, že už žiadne decko mať nebudú a pre istotu nebudú ani spolu spávať. Rovnako sa dohodla aj s Jankovým otcom, ujom Hlúžikom. Janko tak zostal bez brata aj bezt sestry a ako jedináčika ho aj pekne rozmaznávali.

Hneď, ako sa začal Janko prejavovať, ako začal vyjadrovať svoj názor, mamka pochopila pár nejasností. Keď malý Janko papkal chlebík a mamka mu ho nakrájala na kocočky, on zjedol len niektoré z nich. Tie, ktoré boli presne štvorcové. a=a, naučil sa neskôr v škole.

Vtedy už nespával v postieľke, ale na dokonale štvorcovej posteli, na ktorej mohol spať na dĺžku aj na šírku. Bolo to jedno. Rovnako bolo jedno, pri ktorej strane stola sedí, keď nacvičuje tie hnusne oblé písané písmenká v písanke. Ten bol tiež štvorcový, bol uprostred štvorcovej izby, hneď vedľa štvorcovej krabice na hračky. Teda, okrem rubíkových kociek žiadne iné hračky nemal. V izbe mal už len štvorcovú lampu a hranatý kôš na smeti. Skriňu na oblečenie a na knihy mal vo vedľajšej izbe - boli totiž spredu obdĺžnikové a to mu nedovolilo spať. Dokonca keď niekedy zabudol na stole zošit, musel ho rýchlo obstrihať, aby sa mu podobal na štvorec.

A odchýlku mal, verte-neverte, už ako sedemročný tak maximálne dva milimetre. Pár zošitov zostrihal takmer úplne, lebo sa mu strany nezdali rovnako dlhé, a tak strihal a strihal. Raz došiel do školy len s takým zošitom, kde sa ledva zmestilo bruško z písaného P. D už bolo pritučné. Problém s presnosťou sa však vytratil, keď mu kúpili prvé pravítko. To pravítko miloval, ale nemohol mu odpustiť jeho trojuholníkový tvar, takže zlepil radšej dva dokopy.