Práve som dotelefonovala s frajerom. Dnes sme mali byť spolu. Aj som sa už chystala, lenže v pozadí telefonátu som počula smiech jeho priateľov...pichlo ma pri srdci. Zase ten známy pocit. Chalan mal veselú náladu, ale vo mne sa stal zrazu sek a odpovedala som ako často krát - rozmyslela som si to, dnes neprídem. Nie preto, že netúžim byť s frajerom. To nie...on je ten naj človek na svete - priateľ, frajer, milenec. Ale nechcela som mu kaziť radosť z toho, že je s chalanmi vonku. Ich smiech ma privádza do šialenstva. Vyhrknú mi slzy, lebo vtedy si uvedomím, že ja také niečo nezažívam. Žiadne kamarátky, žiadny ich pisklavý smiech...opäť ma vtiahli do seba štyri steny mojej izby, kde sa prepadávam pokaždé, keď moje srdce stíska úzkosť.

Kedy som bola naposledy s kamarátkami??? Ja neviem...to bolo dávno. Ešte na strednej škole. Mala som skvelú kamošku, ale ako sa to tak stáva, skončila škola, ona šla na výšku a reťaz sa pretrhla bo neni kedy sa stýkať a mejly - to je tak neosobné až to bolí! Človek sa stále náhli kamsi a neni kedy čo kde ako. Stretneme sa tak 3x do roka. Vážim si toto priateľstvo, bo aj keď je to tak máličko, je to predsalen niečo. Môj svet je zrazu malinký. A nejde mi do hlavy, že ja, človek, ktorý toľkým ľudom poradil, keď mali krízu, že som pomáhala zahojiť bolestivé rany na srdci a rozdávala len samé úsmevy - som sama!

Hovorí sa, že človek si za to sám môže. Lenže...mať naozajstných priateľov to neni otázka dvoch stretnutí. To je viac ako láska. Priateľstvo ostáva navždy. Kto toto dokáže splniť? Kto dokáže, že je hoden mojej priateľskej náklonosti natoľko, že mu budem veriť, veriť v to, že aj keby bola pravda akákoľvek krutá, ostane pri mne? To pozlátko, čo má toľko ľudí na sebe, je tak odporné! Keď to hocikde počúvam ako sa napríklad dievčence rozprávajú a hnusne ohovárajú svoju ďaľšiu kamarátku z party, a pritom na druhý deň sa jej so sladkým úsmevom pchajú do zadku a zase ohovárajú tú čo tam nie je...je to hnus! Toto nie je priateľstvo...to je povrchnosť! Toto je ten problém snáď, prečo ja nemám kamarátky. Hnusí sa mi to babské pokrytectvo, tie upištané ženské čo furt myslia len na nalakované nechty, na bezchybné účesy a na najnovšie trendy v móde. Narcizmus!A furt len kotkodááák o chalanoch, malovátkach a úplnych zbytočnostiach...furt furt. Šak viete ako to myslím. Toto nie je pre mňa...ja sa potrebujem rozprávať aj o duchaplných veciach. Riešiť s ňou napríklad ako by sme mohli naše mamy zobrať niekam zabaviť sa, alebo obliecť si len tak tepláky a vybehnúť do prírody, ľahnúť si do trávy a spomínať na všetky krásne prežité udalosti. Aj na tie zlé chvíle, kedy si každá z nás uvedomí, že tá druhá ma podržala v tom najhoršom...že toto je to priateľstvo. Keď i jediný pohlaď hovorí za tisíc slov. Je to ako manželský zväzok. Mám frajera...ale aj ja potrebujem ešte niekoho, zástancu v srdci, kde je ceduľa "priateľstvo".

Sedím tu za počítačom a dušu mám úplne prázdnu. Tak veľmi by som šla teraz s niekým von a len tak kecala. Normálne. Žiadne diskotéky, žiadne zafajčené bary, žiadne sexuálne mašiny...len jeden človek, ktorý by vyplnil ten prázdny priestor, ktorý skrývam pre naozajstného priateľa či priateľku. Priatelia sú tak dôležitý...a kto ich nemá, stráca ten hrejivý a uspokojujúci pocit naplnenia svojej duše, opory. Stráca ôsmy div sveta...