Niekedy si tak zabehnem do hlavného mesta. Aby neboli nechápavé, užasnuté pohľady vašich očí. Myslím autom. Pekne si to vytrpím a potom už ma čaká nádherný deň.

Idem si na tresku či lososa. Švédske guličky nemusím. Iba tak konzumujem a pozerám, ako ide život. Som rád medzi záplavou ľudí.

Tak tu si žijú, pracujú pre republiku Slovenskú, aj sa milujú?
A ešte, ako sa čampuje džús zadara.

Sedela tam ako pávica. Mala na to všetky oprávnenia.

Prototyp ŽENY, čo zbehla s pásu maximálne pred 30-timi rokmi Štíhla, evidentne zdravá, sebavedomá, nedosiahnuteľná. Pre mňa.

Papkala niečo veľmi zdravé. Asi jej končila obedňajšia. Dosť pahltne. No ja by som to do seba asi nedostal.

Oči sa nám stretli. Tak jemnúčko, ako pár křídel holubích. Nezízal som, ani neočil. Viem, že sa to nepatrí. A ešte v Bratislave. No tak teda.

Usmial som sa, nič iné mi v tom zmätku nenapadlo.

A nebudete mi to veriť. Ona sa usmiala tiež. Rovno do mojich očí. Neuveriteľné, bláznivé, nepredpokladatelné.

A pán, čo sedel vpravo, sa tiež usmial. A detičky so švédskou výchovou, ktoré robili celkom dobrý binec, sa tiež začali rehotať. No musel som na nich žmurknúť, aby mi ,akože, držali palce. A pani naľavo, evidentne sa narodila skôr ako ja, ale riadna čučoriedka, keď videla to harašenie, tak sa tiež usmiala.

Ja som mal jeden nádherný deň!

Usmievajte sa, prosím!

Veď v tom Bruseli nás nemusia stále zhovaďovať.

A ja naozaj nemôžem byť všade. Robím čo vládzem, no som už taký voľajaký starší. No rozumnejší vôbec, akosi naopak.