Bolo to už dávnejšie, keď  viacerí z nás boli maličkí, no hlupučkí možno ešte podaktorí sme ;) Vyvádzali sme kopu vecí, ja si napríklad spomínam na moj ,,útek" z domu.

Mala som vtedy možno 4 roky a s mojou staršou sestrou sme poriadne nahnevali mamu. Tým poriadne myslím vážne poriadne. Naša mama sa na nás nahnevala až tak, že nám povedala: ,,Choďte mi z očí!" Samozrejme, že v takom ,,zrelom" veku to bol veľký zásah do našich malých srdiečok, a pochopili sme to inak.

Smutné sme sa vybrali smerom k šatníku a začali sme si baliť veci do cestovných tašiek. Mysleli sme, že nás naša mamička už nechce nikdy vidieť, tak sme sa rozhodli utiecť z domu. Narýchlo som si ešte schmatla môj milovaný vankúšik ( ktorý mám mimochodom ešte dodnes ) a chytili sme tašky do rúk. Pamätám si, že vtedy bola zima a tak sme si to pred dverami rozmysleli. Veď čo by si počali dve osamelé deti na ulici zasypanej snehom.

Ale myšlienky postrašiť mamu sme sa nevzdali. Otvorili sme dvere do záchodu :))) a zároveň aj dvere vedúce vonku. Veľkými dverami do chladnej krajiny sme poriadne buchli ( aby to mama počula ) a rýchlo sme vbehli do záchodu, položili sme na záchod záchodovu misu. Sestra si na ňu sadla a ja na sestru. Asi 15 minút sme sedeli skľúčené  v tme a ja pevne držiac môj vankúšik, keď zrazu mama otvorila dvere. Prekvapene sa nás pozerala a začala sa nesmierne smiať. Poukladala nám naspäť veci do šatníka a uložila nás spať. Tak sa skončil môj ,,veľký útek" z domu.

Ach zabudla som spomenúť, že ja a moja sestra sme vtedy boli v pyžamách s veľkými zimnými bagandžami :))))

No áno, bola som poriadne hlúpa, myslím, že niejaká ta hlúposť mi zostala až dodnes. Ale aspoň mám na detstvo kopu spomienok.