Mordillo - tenis

Telo je spoločenstvo buniek, ktoré si nezaložilo nijaký štát. Každá bunka si žije svoj život a nemajúc vrchnosti, stará sa sama o seba. Jej genetický program je z hlavnej časti založený na udržanie vlastnej integrity bunky. Zvyšná časť kódu je venovaná dohode s inými bunkami. Niečo produkuje pre iné bunky, niečo od nich prijíma.

Táto dohoda je teda moje telo? Čím je jednotné, čo tvorí jednotiacu časť tejto dohody? Je to moja DNA, ktorá je v každej z týchto buniek. Táto dohoda sa tvorila miliardy rokov pokusov a omylov prírodného výberu. Ak niektorá bunka dohodu poruší, zahynie ona, alebo zahynú všetky moje bunky.

Moje telo je teda definované? Nie. Okrem buniek, ktoré majú túto DNA je v tomto, mnou vymedzenom, časopriestore až desaťkrát viac buniek s inou DNA. Sú to baktérie. Teda na každú bunku s mojou DNA pripadá až desať buniek s inou DNA. Okrem mňa, druhu Homo sapiens, vo mne žije až 400 iných druhov.

Mnohé žijú so mnou v symbióze, tvoria neoddeliteľnú časť môjho tráviaceho ústrojenstva. Denne sa stresujem, namáham, naháňam, aby som ich mohol nakŕmiť. Im netreba nič iné robiť, iba čakať na potravu. Čakať a množiť sa. Preto sa aj ich DNA zjednodušila na nevyhnutné minimum, baktérie sú nesmierne malé, nepotrebujú robiť veľa činností, ktoré musia robiť ich nespočetné sestry mimo moje telo, nemusia robiť to, čo musí zabezpečiť (aj pre ne) DNA Homo sapiensa. Denne sa v každom z nás vytvorí okolo pol bilióna kópií črevnej baktérie Escherichia coli, ktoré vylúčime v stolici. Na to sa namájhame

Hej, a ako to vlastne je? Prečo si mám myslieť, že nie sú mojou súčasťou? Napokon aj ony vysielajú rad proteínových signálov do toho istéjho tela, tak, ako iné bunky mňa. Spoluvytvárajú pocit tela. A čo tie baktérie, ktoré usmerňujú správanie mozgu? Možno som nositeľom prvoka Toxoplasma gondii. Tento parazit mačky domácej má časť svojho životného cyklu v krvi teplokrvných zvierat, napríklad myší. Je schopný generovať také neurotransmitery, ktoré usmerňujú správanie svojho nositeľa tak, že nepociťuje strach, správa sa riskantne. V prípade napríklad myši spôsobí, že je ľahšou korisťou mačky, teda cieľovej stanice pre toxoplasmu. To isté platí u ľudí, pravda ľudia mačkou zožratí nie sú, ale stanú sa doživotnými nositeľmi toxoplazmy. Ukazuje sa , že ľudia, ktorí sú napadnutí toxoplasmou majú spomalené reakcie. Všetko vnímajú zrazu inak, pomalšie. Toxoplazma sa stala súčasťou ich vedomia.

Koľko takých miláčikov je súčasťou môjho tela? Nikto ani netuší. Jedno je isté, sú mojou súčasťou, podieľajú sa na celkovom výsledku, ktorý vnímam ako moje Ja. O vírusoch, ktoré sú v mojom tele v oveľa početnejšej miere, ako baktérie, ani nehovorme. Netušíme, čo všetko ich existencia na celkovom pocite Ja značí.

Dobre, ale aspoň mám istotu mojej DNA, tá je určite moja a to ostatné, no áno... to sa len spolupodieľa na mojom tele, na mojom pocite tela. Alebo je to inak? Moje gény, mojich zhruba 23 tisíc génov, tvorí len jedno percento DNA. A zvyšok? Môžu to byť nefunkčné, poškodené gény. Môžu to byť gény, ktoré nič nerobia, len sa vždy pri delení bunky rozmnožia. Ale sú to aj cudzinci, časti vírov, ktoré čakajú na časť druhú, s ktorou sa spoja, aby vytvorili svoje replikáty. A plejáda parazitných častí kódu, ktoré nie sú gény, ale niečo kódujú, alebo pomáhajú génom kódovať, alebo ktovie ešte čo. Sú to gény? Nie sú to gény? Nevedno. A vôbec - ako to, že tak veľká časť DNA je tvorená niečím iným, ako našimi génmi? Môžem za týchto podmienok vedieť, či nie sú súčasťou širšieho ekosystému, ako som ja? Pokiaľ potom siaham?

Dobre, dobre... Nech je tak. Telo nie je všetko. Mám predsa svoju dušu, či nie? Tá je moja. Možno ju do istej miery tvorí aj telo, pripusťme, ale hlavné je predsa moje vedomie. A to mám len a len ja.

Alebo nie?

Pocity - hybná sila duše, motivácia všetkých činov. Dnes už vieme, že sú predurčené hlavne našimi génmi. Prichádzajú z hlbín miliónov rokov našich predkov, vytvárali sa nespočetnými pokusmi a omylmi interakcií medzi nimi. Sú teda pocity moje? Iba moje? Ak sú vlastne zdieľané s génmi iných ľudí, odkiaľ a kam siahajú moje pocity?

A vedomie? Myšlienky, názory, skúsenosti, sebauvedomenie... To je predsa iba moje, či nie? Tu sa vymedziť môžem jednoznačne. Predsa každý je vedomý si iba seba.

Nová veda - memetika - však hovorí niečo iné. Naše vedomé JA je výslednicov súperenia memov v boji o získanie čo možno najviac hláv. Každý z nás je iba súčasťou kultúry, memplexov, tvorených sebeckými záujmami memov. Od narodenia špongia neokortexu nasáva memy v stále zložitejších štruktúrach a hlavy sa stávajú neoddeliteľnou súčasťou dejín, tradície, kultúry. Už niet činov, ktorých dosah sme schopní obsiahnuť, tlupa zglobálnela. Myšlienky z našich hláv prirýchlo odplávu preč a menia sa replikáciou na nepoznanie.

A z memov sa tvoria memy nové, už nie my si ich vyberáme, už ony (či oni?) si vyberajú nás. Už nie my ich tvoríme, už ony (oni) tvoria nás.

Tak odkiaľ pokiaľ siaham? A prečo?