(Prevzaté od známych autorov - ako inšpirácia)

 

 

Spoločná veršovanka žiakov z 9.A v škol. roku 1998-99

 

 

Končí školský rok a ja - napriek rokom v dôchodku - stále vnímam tieto dni s učiteľským nasadením. Darmo - svoje povolanie učiteľky mám, ľudovo povedané, pod kožou. Intenzívnejšie spomínam na mnohých svojich žiakov a teší ma, keď nájdem v pošte oznámenie niektorého z nich o promócii, či svadbe. V jednej skrinke doma mám stále uložené „školské poklady“ - slohové práce svojich bývalých žiakov, s ktorými som sa nedokázala rozlúčiť. Mám tam uložené aj viaceré čísla nášho školského časopisu Otáznik, ktorý vychádzal sedem školských rokov. Predstavoval pre mňa a verím, že aj pre viacerých vtedajších žiakov, zaujímavú literárno-výtvarnú činnosť.

 

Ponúkam kratučký výber zo žiackej tvorby a možno si prajem, aby sa so svojimi spomienkami na školu ozvali aj iní. Veď téma „škola“ je široká a veľmi vďačná.

 

Nasledovné práce mali byť domácou úlohou na aplikáciu zámen. A hľa, zrodili sa eseje, ktoré majú, podľa mňa veľkú výpovednú hodnotu:

 

 

Som dieťa svojich rodičov.

Som ako každý iný človek.

 

O nikom sa nedá vedieť, kto naozaj je. Ľudia sa často pretvarujú a tým vyvolávajú dojem, že sú úplne iní. Ja vlastne často neviem, kto som. Poznám síce svoje myšlienky, ale niekedy ich poriadne nevnímam. V niektorých situáciách chcem nejako zareagovať a pritom zareagujem presne opačne, ako som mal v pláne. A keď sa mi to stane, mám pocit, akoby som to ani nebol ja.

 

Zdá sa mi, že poriadne neviem, kto som. Napríklad, keď ma niekto z niečoho obviní, čo som neurobil, chcem sa obhájiť a pritom mu poviem aj to, čo by som mu nepovedal, keby som nebol naštvaný. Stáva sa mi napríklad, že začnem odvrávať alebo poviem niečo, čo iného urazí...

 

Občas sa takéto niečo stane asi každému. Myslím, že je to normálne.

Som ako každý normálny človek.

 

M. K., škol. rok 2002-3