Capoeira je cesta, ktorá vedie k vlastnemu ja, k jedinému pokladu medzi všetkými falošnými. Pokiaľ chceš, môžeš sa somnou vydať na cestu, ktorá neexistuje. Na cestu, ktorú tvoríme každým novým krokom.

     Ticho, tma a kľud. Tak je to vždy na začiatku. Zrazu sa rozsvietila fakľa, jej svetlo bolo veľmi slabé. Ako plamienok plápolal, tak sa zdalo, že počujem tichú hudbu, ktorá silnela, potom sa postupne rozsvietilo ďalších päť faklí, ktoré tvorili magický kruh.

     Ich svetlo odhalilo dve postavy, ktoré sa pohybovali v rytme hudby. Bol to boj, tanec, rituál, alebo všetko na raz? Išla som bližšie aby som videla viac. S tým ako sa vzdialenosť skracovala, tak zosilnovala veľmi zvláštna atmosféra, ako keby na niekoho čakali. Bola som to asi ja. Môj príchod bol pre nich normálny, akoby ma poznali. Usmievali sa a začali spievať. Z ničoho nič som počuloa vlny, bolo to more, modré a nádherné. Tiež bolo počuť smiech, radosť a nadčenie. Bola to Capoeira, musela to byť ona. Všetko sa zrazu rozjasnilo a ľudia začali hrať Jogo. Videla som, ako na mna kíva jeden z nich.

     Pochopila som a vstúpila do rody. Hudobníci stíchli a začali hrať ten najkrajší lahký rytmus navodzujúci extázu. Moja duša splynula s hudbou a moje telo začalo tancovať, žiť, dýchať a pohybovať sa. V súznení s tónmy sme boli v harmónii. hudba bola voľnosť. Bola som volná. Pochopila som, že som mala všetko, čo bolo predtým mojim prianim. Oni boli ja, ja som bola nimi, už som nepoznala kto je kým a ja som vedela, že tak to má byť, pretože to je môj svet. Svet svetov.

     Je môj tak isto, ako môže byť aj tvoj, až počuješ hlas slobody, potom je to i tvoj hlas.