Kde bolo, tam bolo, za štyrmi poschodiami nemocnice a siedmimi dverami pôrodnického oddelenia, narodil som sa Ja. Pán primár mal práve v kalendári stránku s dátumom 17. júna 1984. Celý tento životopis som začal písať len preto, že sa v ten deň nič lepšie nestalo. Bol som už teda narodený a rástol som ako z vody. A Sunaru. Už ako malý som preferoval pohybové aktivity, ktorým nestačili ani moji rovesníci, nie to ešte moja mama či otec. Samozrejme, nevyhýbal som sa ani povinnostiam a navštevoval som už ako malý škôlku aj jasličky. Dokonca som nastúpil aj na školu, aby som prejavil svoje rozumové schopnosti. Nuž, poviem Vám, osem rokov takého nemastného-neslaného života. Nie že by som bol zlý žiak, to nie. Ale prechádzal som školou tak akosi bez záujmu. Nehovorím, že mi nič do života nedala, no je to ako s vojenčinou. Prežiť sa dá aj s ňou a aj bez nej. Pozor, teraz príde jeden malý úspech. Prijali ma na školu, kde som si myslel, že to bude zaujímavejšie. Bol som také technické dieťa, tak som logicky išiel na elektrotechnickú priemyslovku. Do veľkého mesta, na internát. Nebudem to naťahovať, bol som tam štyri roky, aj som nejako zmaturoval, aj ma prijali na vysokú školu. Tam sa ale už moje úspechy končia, nakoľko jeden semester je veľmi málo. Nechcelo sa mi. Toho nechcenia ma mala zbaviť povinná vojenská služba. Nuž. Pomotkal som sa v Martine, veď nie je zlé spoznať nové mieta, potom som predniesol prísahu, ktorej som mal byť verný. A prevelili ma do rodnej Rožňavy. Ako skúseného elektrotechnika ma dali k ožarovačom. Bol som v takej plechovej kraksni, malo to polovicu tankového motora a anténku na streche. Zameriavali sme lietadlá, či podobné objekty. Mne sa celkom darilo, zrejme aj preto, že som čo-to vedel z azbuky a celý rádiolokátor bol popísaný takýmito znakmi. Vojnu som ukončil celý, po jednom dni nadsluhovania, začiatkom roku 2004. Odvtedy bývam u starej mamy a usilovne sa snažím zaradiť sa do spoločnosti. Dúfam, že mi pri tom budete držať palce.