Prvý raz som si uvedomila, čo som spravila asi v poslednej tretine letu, keď som sa nahla, aby som si z tašky vytiahla minerálku a počas toho som sa pozrela von oknom a tam - krídlo lietadla a široko-ďaleko nič, len modrá prázdnota. Posledný deň na Slovensku som sa rozlúčila s jedinou kamarátkou, ktorá vedela o mojom odchode a celú cestu domov som preplakala. V tom mi zavolala sestra, že som práve mala telefonát, aby som v piatok prišla do Dublinskej reštaurácie na pohovor. V okamihu, keď som si najviac trieskala hlavu o múr a zvažovala zrušenie letenky, ma zachránilo svetielko nádeje, že nie všetko je stratené. Ráno ma čakal najťažší moment, a to lúčenie so psom. Za tým som plakala najviac, uvedomujúc si, že ak sa vrátim až o 3 mesiace, nemusí tu už byť. Ďalšie slzy padli na letisku na poslednom možnom mieste, kam ešte noha neúčastníkov letu mohla vstúpiť a potom off we go. Posledný raz, keď som musela predýchavať slzy bol moment v lietadle, keď sa spomedzi dažďových mrakov podomnou vynoril zelený ostrov a mne došlo, že túto krajinu milujem a že som to dokázala. Dokázala som opustiť celú svoju minulosť a investovala som do neistoty. Stará Zara ostala niekde na odlietacej dráhe a nová sa zrodila po prvom kroku na írsku pôdu a stále sa ešte formuje, neistá, tancujúc pomedzi dav na Grafton Street v rytme tradičnej írskej hudby a s chuťou Guinessa na perách. Som vďačná, že tu mám Adama, hoci prvé dni boli dosť rozpačité, ale pomaly si vytvárame vzťah na spôsob brata a sestry a hlavne, je milý ale nemazná sa so mnou, necháva ma hrať samu za seba. Čo je to, čo práve potrebujem. A tak som sa hneď v druhý deň vybrala sama do centra. Cesta autobusom trvá vyše hodiny. Sama som šla na úrad, vybavovať si pracovné číslo. Na Slovensku ma nikto na úrad samu nedostal, horko -ťažko do banky. Sama som našla s mapou miesto, kam ma zavolali na interview, na opačnom konci mesta. A sama som na to interview šla. Sama chodím nakupovať a sama trávim väčšinu času. Ani raz som sa nestratila. Nesťažujem sa. Len keby bola práca. Zajtra idem na skúšku do reštiky, ale obávam sa, že ak uvidia aká som hrozná čašníčka, pošlú ma do pekiel. Chcela by som mať prácu. Život by bol zas o niečo ľahší. Aj nakupovanie, keďže si momentálne nemôžem dovoliť moc rozhadzovať. Uvidíme.

Sú chvíle, keď Dublin nemám rada. To sú chvíle, keď je teplo a pekne, ja mám baleríny a ľahký sveter a zrazu začne silno pršať a fúkať dokopy a ja mám premočené nohy a nábeh na chrípku. Vtedy nadávam. Ale neľutujem. Viem, že o chvíľu zas vyjde slnko. Len človek aby stále nosil so sebou dáždnik, okuliare, teplejšiu bundu a ľahší sveter. A aby si dobre rozmyslel, čo si obuje. Na autobus treba mávať, aby Vám zastavil. Vodič nevydáva a ak nemáte presne, smola, dostanete lístok a musíte si to odcupitať na úrad, kde Vám prebytok vrátia. Mlieko tu chutí úplne inak, akoby som pila tekutý syr. V porovnaní s ním je naše mlieko len voda. Mladé slečny sú tu takmer všetky rovnaké, umelo opálené, odfarbené blondíny, hrubé čierne tiene okolo očí a sebavedomie vyššie ako Dublin Spire.

Sú chvíle, keď Dublin milujem. To je vtedy, keď je pekne a ja si všímam všetku tú zeleň, tehlové domy, tradičné puby a írsku vravu na ulici, zmes kultúr a národností a vtedy mám pocit, že by som odtiaľto najradšej neodišla nikdy, modliac sa, aby neprišiel o dva týždne deň, keď si budem musieť priznať, že pokus nevyšiel a vrátiť sa domov s prázdnou peňaženkou. Risk je vraj zisk, len ten múdry človek zabudol povedať, aký veľký zisk to je. Na tom dosť záleží. Zajtra je 20% šanca, že bude pršať. To aby som si obula tenisky a na skúšku do kabelky baleríny. Držte palce, nech môžem odtiaľ zajtra odtancovať ľahkým krokom a s vedomím, že mám job :)