Občas mám proste ten pocit, že áno. Už neviem odkiaľ to mám, ale verím v to, že zlé veci prichádzajú po troch. Takže vždy keď sa začne diať niečo naozaj zlé, ostávajú mi dve možnosti, buď si zaliezť niekam do búdy a prečkať tú katastrofu alebo hrdo vztýčiť bradu a bojovať s tým. Vyskúšala som si oboje a verte mi, že život nakoniec vždy našiel spôsob, ako ma bezpečne zraziť na kolená...

Niekedy mám chvíle kričať z plných pľúc, len do mňa! Ja to nejako prežijem. Vtipné je, že život to berie doslova a pod nohy mi v poslednej dobe hádže stála väčšie a väčšie polená ako sú smrť tety, ktorú som nedoceňovala, alebo smrť môjho obľúbeného papagája. Ďalej tu máme na programe šialené maturitné skúšky a všetok ten stres, ktorý obnášajú; sestru, ktorá je naozaj protivná a radšej som sa vysťahovala z izby, len aby som nemusela počúvať jej urážky. Nehovoríme spolu už pol roka, takže to vôbec nie je v pohode. Ďalej sú tu konzervatívny rodičia a obzvlášť otravný – je to dosť naprd, keď máte dokonalejšieho staršieho súrodenca; potom dobrú kamarátku, ktorá vám klame a nakoniec vás sklame tak, že s ňou nie ste schopný prehovoriť jediné slovíčko bez toho, aby vás nezasvrbela ruka. A na koniec (čo je dlhodobejší problém, ale nejako som sa s tým naučila žiť) nedobrovoľná absencia opačného pohlavia v mojom živote...

To je viac ako tri katastrofy za posledného pol roka, nemyslíte?!