Včera, alebo možno predvčerom. Vlastne asi pred každým behom sa musím vždy prehovárať. Niekedy menej niekedy viac. Keď som, ale včera bežal, tak som si uvedomil, že vo mne žijú minimálne dvaja ľudia. Jednému z nich sa chce ísť behať. Možno, že ani moc nechce, ale je to taký ten zodpovedný cieľavedomý uvedomelý a hrdý človek. Ak si chcem o 20 rokov sadnúť do tieňa dubu na dvore, tak musím ten strom zasadiť už dnes. A starať sa oň. Keď chceš v zime kúriť drevom, musíš si ho pripraviť už v lete a na jeseň. Je to taký ten rypák, čo ťa každé ráno zobudí, aby si šiel do práce. A tento je aj ten, ktorý ťa vie donútiť dať si na obed šalát a na večeru osolený tvaroh alebo cottage. Potom je tu ten druhý. Tomu sa nechce nikdy ísť behať. Tomu sa vlastne nechce robiť nič. Je ochotný urobiť iba to, čo sa musí. Dokonca aj keď ťa v noci zobudí močový mechúr, tak tento ťa vie presvedčiť, že to do rána nejako vydržíš. Tento ti povie, že včera si hladoval, tak si dnes môžeš dať zopár čipsov za tým tvarohom. Tento má veľakrát oveľa presvedčivejšie argumenty ako ten prvý. A je s ním dobre. Ochutnávaš, leňošíš, popíjaš, priberáš je ti všetko jedno a zabúdaš , hlavne zabúdaš. Ono ich tam v tej mojej hlave možno je ešte viac, ale títo dvaja majú vždy hlavné slovo. Nemajú sa radi, vlastne sa neznášajú. No a potom som v hlave ešte ja. A ja som ten, za ktorým príde raz jeden, potom druhý a presviedčajú ma. Ktorý ma presvedčí, je potom šťastnejší. Keď idem behať, tak vyhral ten zodpovednejší. Ja vždy chcem ísť behať a nikdy som neoľutoval, že som šiel.