Asi to tak vyzerá, že prvá vykecávka denníkového typu je na svete :D. A začnem asi tým, že tá žena, ktorá nás učí fyziku je jasná schyzofrenička. Predtým než som letela do Ameriky, to bola milá teta vekom mladšia babička. Dnes, môj prvý deň v škole to bola odporná harpia. Po tom výstupe, ktorý nám predviedla na hodine, mi nebolo jasné, či niekto  z nás nezabil jej manžela, alebo inú blízku osobu. Hlas sa mi klepal, keď som sa bola ospravedlniť, že nie som pripravená, lebo som chýbala (skúšanie máme totiž odpustené, ak sa ospravedlníme na začiatku hodiny). Na spolužiaka predo mnou dobre nakričala, keď to skúšal. Milo som sa usmiala a koktavo som zo seba dostala ospravedlnenie.
"V poriadku, doučte sa, sadnite si, píšte."- nebolo mi jasné, či som to mala robiť naraz, ale aj moja drzá dušička vedela, že keby sa spýtam tak poletím a nedobre skončím. Sadla som si a spiklenecky žmurkla na chalana, čo to skúšal predo mnou. Samým šokom mal otvorené ústa a kukal pred seba.
"Napíšte si na štítky na šanónoch svoje mená, prosím takto."
Nakreslila na tabuľu štítok a napísala meno spolužiačky, sediacej oproti nej. Tá ho zo seba ledva vytlačila.
"Nieže napíšete jej meno, každý svoje."
Celá trieda sa sa začala smiať. Fyzikárka na mňa hrôzostrašne kukla, takmer ma obišli zimomriavky, ale to sa mi už nestáva.
"Nesmejte sa, je tu dosť takých expertov, ktorí by to bez problémov spravili."
Pozrela na chalana za mnou. Má pravdu, ten by to urobil. Písali sme a ja som len tŕpla, kedy tej holke vynadá, že napísala meno z tabule, aj keď to meno je jej. Nestalo sa, večná škoda.
Pri odovzdávaní protokolu z laboratórneho cvičenia na mňa začala kričať, prečo mám rovnaké výsledky ako dievča, ktoré nebolo so mnou v skupine. Mykla som plecami.
"To neexistuje, aby ste mali rovnaké výsledky. Od koho ste to opísala?"
"Od nikoho pani profesorka."
"Máte rovnaké výsledky, musela ste! Pozri sa!"- nestíhala som si všímať, kedy prechádzala z vykania do tykania a naopak.
Vytiahla z kopy jej a môj protokol, otvorila ich a ja som sa musela sakra ovládať, aby som držala ústa zatvorené. V mojom protokole bolo za rovná sa čísielko 0,03 v jej protokole 0,07. Kukali sme obe na to, už už som chcela niečo povedať, ale zahriakla som sa. Aspoň raz by som chcela, aby na mne fyzikárka nesedela.
"Sadnite si!"- povedala a mne nezostalo iné ako sadnúť si a hlavne čušať. V lavici som precedila cez zuby niekoľko ani mnou nepochopených slov na jej účet. O malú chvíľu však začínalo ďalšie ródeo so mnou vo vedľajšej úlohe.
"Ona bola s vami v skupine?!"- vykríkla a ukázala protokol toho dievčaťa.
"Áno."- odvetila som otrávene.
"Prečo má takto napísanú tému, keď má byť úplne inak?"
"Ja neviem, to je jej."- au. Ako to povedala na prvej hodine? ,Neznášam drzosť a to výsostne´ hmm. Si došla Joahnnie. Fyzikárka zúžila oči do štrbiniek, odšklbla titulnú stránku s témou a hodila ju predo mňa.
"Opraviť, doniesť!"
A čo ja som tvoj sluha? Ja s tou babou nič nemám!!! Chcelo sa mi vykríknuť, ale kusla som si do jazyka a prikývla. Na mňa sa zabudlo. Do rany prišiel spolužiak, ktorý mal naozaj zhodné výsledky s niekým ďalším.
"Ukáž mi tvoj zošit! Odniekiaľ tie výpočty mať musíš!"- chlapec jej podal zošit.
"Nič tu nemáte! Odkiaľ si to zobral?!"
"Počítal som na papierik!"- ty kokos. Všetci sme sa uškŕňali.
"Máš to mať v zošite!"
Krik, krik, krik. Naše úsmevy. Krik, krik, krik. Chlapcove zúfalstvo. Znovu krik. Potom skúšanie. A koho pani profesorka vyvolala? Neuhádnete :D. Mňa. Nervózne som vstala a prišla k tabuli. Nepozrela na mňa.
"Zošit slečinka, čo stojíte."
"Ja som tu nebola pani profesorka."- odvetila som čo najviac sladko.
"A to sa nevieš ospravedlniť na začiatku hodiny?!"
Mala som pocit, že mi vypadnú oči a ústa som nasilu zavrela. Zdvihla hlavu.
"Aha, to si ty. Sadnúť! Doučiť!"- fuu. Spadol mi kameň zo srdca.
Chalan, čo šiel namiesto mňa však šťastie nemal. Vedel, bol naučený, počula som ako poučky odriekava naspamäť pred hodinou. Všetka sebaistota z neho však spadla.
"Spravte zápis!! Na čo čakáte?! Na zázrak?!"- ten by sa mu zišiel. Spravil zápis, nákres, šlo mu to. Potom sa zasekol. Normálna učiteľka by našepkala, ona? Neexistuje. Jeho trápenie a znova len krik a krik a potom rozsudok.
"Sadnúť, za päť!"
Na jeho mietso prišiel ďalší. Už nikto nemal chuť sa smiať.
"Nechápem, ako si sa dostal do matematickej triedy!"
Ticho.
"No?! Jednoduchá goniometrická funkcia!"
Vstala, napísala vzorec, znovu ticho.
"No tak to vypočítaj, pre boha živého!"
Nič. Dlho nič. Potom to nejako vyrátal, ani neviem ako.
"Tri mínus!"- vyriekla ortieľ.
Sadol si.
"Za to, že si nepovedal ani slovo."
Hoci príklad vyrátal, nepovedal o postupe ani slovo. Čo čakala? Teraz píšem rovná sa, pani profesorka. A teraz vydelím tieto dve čísla, pani profesroka. A toto by mal byť výsledok, pani profesorka. Kreslím čiaru, kreslím šípku atď. až do nekonečna. Nezmysel. Bolo mi zle. Zo mňa samej, že som bola ticho. Ale vedela som, že keby niečo poviem, tak som tak hlboko, že ma nevytiahnu ani úplatky :D. A tak som mlčala a nechala sa unášať pocitom, že nič nezmôžem. Bol to hnusný pocit.

Teraz však už viem, čo znamenali spolužiačkine slová: "Zabudneš aj to, čo vieš. Nenechá ťa rozmýšľať, len ťa dusí a šliape po tebe."
Cítila som. A bolel ma z toho šliapania chrbát. A keďže som sama sebe prisahala, že aspoň v tejto škole budem ako tak slušná (čo som btw porušila na nemčine už niekoľkokrát, ale to je iné :)), tak som držala jazyk za zubami a tíško dúfala, že tá milá mladšia babička sa vráti. Ach jo. Asi sa naozaj budem musieť učiť. A to som neverila, že tieto slová niekedy vôbec vypustím z úst.