Všetko ma neskutočne serie. Nasierať sa asi nie je spisovný výraz, ale nič výstižnejšie ma nenapadá. Mám také samonasieracie obdobie, kde mám chvíle, že by som všetkých naokolo poslala do péčka a najviac samu seba. Trvá to už týždeň. Tuším od tej nešťastnej debilnej akupunktúry, ktorá má na mňa úplne opačný efekt. Na uchu sú napichnuté údajne tri body – žalúdok, psychika a ešte niečo. Výsledkom žalúdka je moja žravosť a psychiky asi moja nevyrovnanosť. To tretie si fakt nepamätám, ale cítim v sebe enormný pretlak napätia prameniaceho z hnevu, strachu, zúfalstva, jednoducho všetkého. Chcem to dostať zo seba von a neviem ako. Chodím po byte ako lev v klietke. Presúvam sa z gauča do postele a naopak. Nikde neviem nájsť ten povestný pokoj. Zúrim. Vrčím. Štekám. Nič nejde tak ako chcem a tá stagnácia to ticho pred búrkou ma ničí. Totálne ničí.

Poobede mi volal Tomáš, pýtal sa ako sa mám. Povedala som napiču. Zmĺkol v telefóne a opýtal sa prosím. Zopakovala som to. Povedal, že ma nikdy nepočul nadávať a ja som povedala dnes mám chuť nadávať a nadávala som úplne strašným spôsobom. Miestami nechápal, ale pozorne počúval môj desať minútový monológ, aby mi na konci povedal, že som úplne šibnutá, že si mám povedať aká som úžasná, že nemám dôvod sa sťažovať a podobne. Proste samé pičoviny. Povedala som mu nech už je radšej ticho, že dnes to na mňa nezaberie, že potrebujem súložiť. Brutálnym akútnym spôsobom súložiť, že potrebujem úľavu, dostať to zo seba von a pocítiť záplavu endorfínov, aj keď nemám predstavu čo bude potom, ale za ten chvíľkový ošiaľ by som pretiahla aj suseda. Dal mi svoju obligátnu ponuku, že on je pre mňa stále k dispozícii a potom spustil svoju otrepanú pesničku ako bol v Auparku a aké je to strašné pozerať sa na všetky tie baby, a ako by ich popreťahoval rad radom, aké sú strašné, keď nenosia podprdy, aké sú vyzývavé, že si to až samé pýtajú atď.. V konečnom dôsledku sme viedli neuveriteľne prízemnú debatu o bohapustej súloži alebo jebačke. Je úplne jedno ako to nazvem, ale slovo milovanie sa mi do tohto aktu nehodí. A ja som si na chvíľu pripadala normálne.

Volalo mi podvečer asi desať ľudí, nikoho som nedvihla, nemala som chuť. Nevolal ten, kto sa očakával a moje napätie sa stupňovalo. To nevolanie, to čakanie ma ničilo. Bola som nasratá na seba, že zase čakám ako jebnutá, že k čomu sú pocity, že ma to obťažuje, že ten kúsok pokoja za to nestojí, že to možno už ani nechcem, že to teoreticky všetko zvládam, ale že to opäť prakticky nemám pod kontrolou. Že sa bojím, že mi na ňom záleží viac ako som ochotná pripustiť.

Kurva, nech mi nikto nehovorí, že mi zavolá a hlavne žiadny chlap. Ja to tak neznášam, bože ako to len neznášam. A to mi včera napísal, že mu nie som ľahostajná. Do čerta s ním!

Išla som si čistiť hlavu. Neviem prečo, ale skončila som v Senci. Bola som tam asi po štyroch rokoch a vôbec som sa nevedela zorientovať. Pamätala som si nejakú príjemnú drevenú reštauráciu na južnej strane, kde sme zvyčajne zakončievali školenia skoro ráno. Zaparkovala som a opýtala sa miestnych, ukázali mi cestu a ocitla som sa pred nejakou búdou. Nechápavo som zakrútila hlavou a vybrala sa hľadať tú svoju, ktorú som mala v pamäti.

Vôbec som si to tam nepamätala. Uvedomila som si, že som tam vlastne cez deň poriadne nebola, vždy len večer, ale aj tak som sa tam cítila ako Alenka v ríši divov a nič sa mi tam nezdalo dobré. Príliš veľa chatiek a príliš malo miesta okolo vody. Prekvapilo ma, že sa to cele nedá obísť okolo vody. Vzdala som to a veľká prechádzka sa nekonala. Sadla som si na trávu a hľadela na pokojnú hladinu, ktorá vo mne tento krát vôbec pokoj nevyvolala.

Rozmýšľala som o posune o jedného, o tom že vždy chceme toho kto nás nechce a chcú nás tí, ktorých nechceme my. Rozmýšľala som o peniazoch, súloži, mužoch, vzťahoch. Rozmýšľala som o paradoxoch života, o tom, že vždy dostanem to, čo chcem v inom čase.

Momentálne mám troch nápadníkov. Asi by som mala byť šťastná a lietať v oblakoch, ale nejako ma to neberie. Keď som bola u astrologičky, povedala mi, že budem mať rok bohatý na flirtovanie a lásku a ja som sa jej sucho opýtala, kde sú peniaze, že tento krát ma zaujímajú peniaze, ale že inokedy by som bola rada. Povedala, až aj tie budú a ja som sa spýtala kedy, neodpovedala. Teraz ma napadlo, že mala pravdu. Mám nevídane dobrý rok na nové známosti a posledný týždeň je ako z románu z červenej knižnice, len tie šťastné happy endy zatiaľ chýbajú.

Jedného som stretla v sobotu, keď som išla peši do kina a telefonovala na hrádzi. Zakričal zveziem ťa a ja som odvetila jasné. V momente zaflekoval a mne neostávalo nič iné, len dostáť svoje slovo. Chvíľu som sa vykrúcala, že som ťažká, ale keď stále nástojil povedala som si fajn a takmer sme skončili v priekope. Vzdal to a rozhodol sa ísť peši vedľa mňa. Pozval ma na kofolu a vypýtal si číslo. Kým začal film, našla som si od neho krásnu esemesku. Odvtedy mi volá a píše stále, ale nejako sa z toho neviem tešiť.

Druhého som stretla minulú stredu v Au Café. Pri vychádzaní z toalety som ho skoro prizabila dverami. Skončila som pracovné stretnutie a on sa mi prihovoril. Bol to štandardný prototyp štyridsiatnika, samozrejme šťastne ženatého, zahojeného, vysmiateho, pokojného takého, čo miluje svoju ženu aj deti, ale potrebuje aj milenku. Jednoducho nič nové. Bombarduje ma telefonátmi a esemeskami a ja na oplátku mu dávam prednášky o morálke. Strašne ho to rajcuje, tá moja otvorenosť a horké kvapky. Tá moja inakosť. A mne je miestami zo seba zle, lebo je to len taká náplasť.

A tretí? Hmm, s ním mám nočné trojhodinové telefonáty. Viem to pomerne presne. Nokia sa po hodine vypína, naše hovory sú zvyčajne prerušené dva tri krát za noc. Veľa sa smejeme a strašne tliachame. Ja si ani nepamätám s kým som sa tak dobre nasmiala ako s ním. Má neskutočný hlas a charizmu. Neuveriteľne mi vonia. Mám na neho nekontrolovateľnú chuť. Pristihla som sa pri myšlienke, že by som s ním chcela tráviť čas, že by som sa s ním chcela milovať, alebo len tak ležať držať sa za ruku a nič nehovoriť, len tak sa na seba pozerať a cítiť. Pristihla som sa pri skutočnosti, že mi je s ním dobre a že je to všetko príliš dobré na to, aby to bola pravda. Pristihla som sa, že mám strach a že ma desí skutočnosť, že mi chýba, a to ho vlastne nepoznám. A ten mi dnes nevolal. A ten sa posledné dva dni správa zvláštne a mňa to asi trochu bolí.

Prišla som domov, prišla esemeska a zazvonil telefón. Esemeska bola od cyklistu a trojhodinový hovor s nadržaným štyridsiatnikom, ktorý by urobil čokoľvek, aby ma pretiahol. Rozprávali sme sa o všetkom možnom od manželky, detí, nemanželské deti, cez milenky, kurvy, vzťahy na dobu určitú a neurčitú, pohlavné choroby, hulvátskych kamarátov, polohy v posteli až po otázku, či striekam pri orgazme. Tá ma mierne zaskočila.  Potom som sa opýtala, prečo mi volá päť krát denne a seba som sa pýtala na čo s ním volám, Začal kecať tie typické pičoviny, ktoré hovorí každý. Ničím nevynikal. Ničím sa nelíšil. Len samé otrepané kaleráby. Tá egomasáž sa minula účinku, vlastne ma ani nezaujal, a keď len tak priemerne, pragmaticky. Tak, že som si kládla otázku, čo z neho môžem mať a neskôr opäť pokračovala v prízemnej debate o jebačke, pri ktorej sa druhá strana asi urobila a ja som celý čas váhala, či zídem dole a nechám sa pretiahnuť chlapom, ktorého nepoznám.

Veľa mi nechýbalo.

Rozmýšľam, keď si dám vybrať tie debilné ihly z ucha, či mi prestane drbať.

Dve plytké debaty za jeden deň sú predsa len priveľa.

Cítim sa zvrátene.

A bolí ma chrbát.