Spomínate si na Tomáša? /Studnica múdrosti - Čo by ste mu poradili vy?/ Dnes poobede prišiel znova. Skoro mi oči vypadli, keď som ho videla. Premenil sa na mladého muža. Dospelého. Akoby zostarnutého. Mal totiž oblečený oblek. Šedý. S košelou modrošedou .  Samozrejme, ako inak, čiernu viazanku! Vstúpil bez úsmevu, so smútkom v očiach.

„Tomáš, ty si fešák! Úplne si iný.  Rifle a čierna košeľa, sú také chlapčenské. Lenže oblek z teba urobil sebavedomého muža!“

„Bohový, sebavedomý!“ Pokrčil plecami.  „Mali sme záverečné skúšky. Preto mám tento „náhod“.“ Potiahol sa za chlopne saka.

„To je fajn. Môžeš ísť za otcom do Írska.“. Posadil sa krížom cez stoličku, prsty do seba zaklinené. Hrýzol si pery. Neodpovedal. Dívala som sa na neho a začala som šípiť, že niečo nie je v poriadku. Podišla som k nemu a postrapatila mu, do „kohútika“ vyčesané vlasy. Nereagoval. Ej, to je zle. Ináč by asi bol vyskočil a vlasy si naprával. Teraz nič.

„Tomáš! Ty si si vytiahol otázku, čo si nevedel! Prepadáš?“ Pýtala som sa so zdvihnutým hlasom. Pokrútil hlavou a smutným tichým hlasom mi odpovedal:

„ Odpovedal som prvý. Vytiahol som si super otázku! Aj som spokojný odišiel.“

„Tak nechápem, prečo sa neraduješ? A čudujem sa, že si tu a nie so spolužiakmi v krčme. Chceš niečo jesť? Máme segedín!“ Pokrútil hlavou: „Mali sme spoločný obed. Kura s miešaným kompótom. Aj chlebíky sme mali. Bol som aj v krčme, ale nechutilo mi piť.“ Stále si hrýzol dolnú peru, ako mi vysvetľoval:

„Boha! Ja som taký k...t! Ráno som nemal občiansky. Ešte, že riaditeľ nebol, keď som odpovedal. Učka ma pred predsedníčkou zachránila, že ma dobre pozná. Sĺúbil som predsedníčke, že jej ho pôjdem domov vziať, aj som bol. No viete, hoci som vraj zo všetkých najlepšie odpovedal, aj tak musím si zopakovať v auguste znovu skúšky.“  Vysvetľoval mi Tomáš a ja som nerozumela. „Ak si najlepšie odpovedal, prečo nemáš výučný list?“

„Lebo som k...t!“ Chcela som už vybuchnúť a nahulákať naň, aby nebol vulgárny, ale videla som na ňom, že mi všetko nepovedal, že ho niečo trápi.

„Viem! Nechceťe, aby som hrešil. Ale dnes musím viac, ako inokedy. Viete, učka s nami opakovala učivo. Všetky otázky sme zopakovali. Nie raz! Upozorňovala nás, že ak nebudeme vedieť 4 najdôležitejšie otázky, z ktorých boli písomky, kedykoľvek, že skúšky neurobíme. Ja som jej neveril. Ona Vás donútila odpovedať, kládla otázky, až ste mali pocit, že veď všetko viete. Njskôr sme mali písomné skúšky, potom praktické a dnes ústne. Na písomných som si vytiahol otázku – suroviny. Bohoval som už vtedy, v duchu. A ona mi ešte dala tri papiere, že ak aby mi jeden málo bol. Ja som jej aj povedal, že aby mi ich nedávala, že ich nebudem potrebovať, že mi jeden stačí. Už vtedy mi povedala: - Tomáš, to ani neskúšajte menej napísať, ako jeden list. Jeden papier máte šmirák a na ostatné pekne krasopisne  prepíšte. – lenže ja som zažartoval. Ja som chcel hne´d odísť, ale mi dohovárala i predsedníčka, aby som sedel a rozmýšľal. Ja som teda sedel, rozmýšľal, ale vymyslel som len tak štvrť strany. Učka mi dala baňu a teraz mám prázdniny na k...t! Idem za otcom, ale nevedel som, dokedy tam budem. Teraz už viem. Koncom augusta musím byť doma, aby som si tú písomku napísal ešte raz.“ Divala som sa na neho a bolo mi ho ľúto. „To ti nemohla dať aspoň štvorku? Bol si sa jej opýtať? Veď vravíš, že si ústne dobre odpovedal.“

„Vraví mi: Tomáš, chcete sa ísť so mnou porozprávať? Najskôr som jej odpovedal, že ani nie. Že ako chcem. Lenže, keď som videl, že ide sama, tak som za ňou išiel. Povedala mi: -  „Keby ste si vytiahli znovu suroviny a boli by ste ich zodpovedali dobre, bola by som Vám známku za písomku opravila.“ -  Dobre, že som si ju nevytiahol, lebo by som mal dve bane. Potom mi povedala, že si budem ťahať znovu otázku a že aby som si uvedomil, že môžem mať aj jednotku na výučnom liste, ale že to závisí z môjho postoja k učeniu.“

„Ako si to prežil, keď rozdávali výučné listy? Bolo ti ľuto, že? Musel si na nu riadne  nadávať, že?“ Tomáš pokrútil hlavou. „Nie. Nenadával som . Bol som smutný, aj nasratý, ale uvedomil som si, že bola spravodlivá a že čo povedala, to dodržala. Nečakala, že jej dám kvet. Pobozkala ma na líce a do očí jej vystúpili slzy.“