Voda - nevyspytateľný živel.

Vždy, keď si človek povie, že ho má dostatočne pod kontrolou, vyparatí

niečo nečakané a dá najavo nielen svoju silu, ale aj slobodu.

 

Rača a povodeň - poviete si: Hotový nezmysel, veď Rača má len potôčiky.

Ani meno nemajú. Stretneš sa s nimi v račianskom chotári, ale v samotnej obci - kdeže? Poslušne pretekajú podzemnými kanálmi, do ktorých ich Račania pred časom zavreli a len kde-tu sa mihnú medzi burinou v jarčekoch.

 

Ale občas sa vzbúria.

Ani nie tak poslušné potoky.

Skôr ich pramene a pramienky z račianskych svahov.

 

Neveríte?

Vyrozprávam vám skutočný príbeh.

Bude o povodni u nás, na Komisárkach.

 

Bolo krásne leto. Také veselé, slnečné.

Dosť suché, ako sa to v okolí Bratislavy stáva.

Nám, Račanom, to veľmi nevadí, keď bola dostatočne vlhká jar - veď hrozienko pekne zreje, jahody už oddychujú a jablonky a broskyne - vydržia. My, ľudia, túžiaci po vode, sadneme do auta alebo na bicykle a hybaj, do Vajnor. Na jazerá. A máme vody - čistej, sviežej, maznavej - koľko len chceme.

 

V ten inkriminovaný deň som však zavelila sebe aj dcéram inak: Najprv záhrada, potom Vajnory. Ríbezle mali svoj čas a nechali sme tam aj inú nedokončenú prácu.

 

Ráno bolo slnečné, možno až príliš sparné. A plné napätia.

Uvedomila som si to až hore v záhrade, keď sa moje dcéry doťahovali viacej, ako bola v tom čase ich denná norma. A vysvetlenie prišlo spoza náprotivného vŕšku.

 

Zrazu sa cezeň prehupol obrovský mrak, celý sivočierny, iba po okrajoch s bielymi až zlatistými čipkami. Len čo sa objavil, valí sa po oblohe divoko, majestátne.

Všetko v okolitej prírode spozornelo a podozrivo zatíchlo.

 

Popohnala som dievčatá:

„Rýchlo, dajte košíky pod strechu, aj letné ‘sedeníčko‘ do pivnice!

Myslím, že nás čaká riadna búrka.“

 

Ani som nedoriekla, zablyslo sa. Tresk!

 

Vetrisko preletelo záhradami a už sme boli v tom.

Rozpútala sa letná búrka ako vyšitá, s takým lejačiskom, že len tak plieskala voda po chodníkoch v záhradke aj po schodoch do chaty.

Sedeli sme v nej a pozorovali to búrlivé prírodné divadlo.

 

Po polhodine bolo po búrke.

 

Opäť sa na záhradu liali slnečné lúče.

Zostalo sparno a obloha veštila, že to nebude jediná búrka toho dňa.

Zavelila som radšej rýchly pochod domov, prv, ako sa opäť rozprší.

V ten deň to bolo ako na hojdačke: slnko - búrka, slnko - lejak, slnko - búrka...

 

Neskôr popoludní - práve riadne pršalo - som vyzrela z okna obývačky,

či sa ešte nevracia manžel zo služobnej cesty.

Pozerám z okna štvrtého poschodia a neverím vlastným očiam.

 

„Dievčence, poďte sem, to snáď nie je pravda!“ volám a napriek dažďu

sa vykláňam z okna.

 

Dolu popri našom dome, kde nás doteraz vždy delila od rodinných viliek

riadna prístupová ulica, lemovaná z oboch strán chodníkmi,

sa valí mútna široká rieka.

 

Ľudia, rieka!

 

Dcéry stoja vedľa mňa a zízame bez slov na ten neskutočný obraz.

Voda sa valí do centra nášho malého sídliska. Pri obchode, ktorý stojí uprostred námestíčka, sa delí na dve ramená a hučí ďalej a ďalej. V mútnej vode pobehujú chlapi v gumákoch, bezradným zrakom skúmajú až po volant zatopené autá a tie, čo zatiaľ náporu vody odolali, odtláčajú von zo sídliska na vyššie položenú ulicu Pri vinohradoch.

 

Pivnice náprotivných viliek sú zatopené, hrozí, že sa voda rozleje

aj po našich prízemných pivničných priestoroch.

 

„Pozri, mami, náš tatino,“ hovorí najmladšia a zrazu, napriek tej okolitej hrôze,

vybuchneme v smiech. Náš tatino - fešák, sa brodí cez vodu len v trenírkach,

oblek s diplomatkou aj topánkami drží v náručí...

 

Keď som prevzala jeho veci a on si obul staré tenisky, pridal sa k chlapom, ktorí ratovali až do noci všetko, čo sa dalo. Našťastie sa už znova nerozpršalo, a tak hladina našej novej rieky čoskoro opadla a mohlo sa začať popovodňové upratovanie.

 

Vodu z pivníc viliek vyťahovali privolané hasičské autá, na bahno z našich vchodov a pivníc stačili našťastie iba metly. Keď o niekoľko dní, vďaka horúcemu letnému slnku, oschlo na ulici blato, lebo z chodníkov ho obyvatelia sídliska sami pozmetali, prišli brigádnici s lopatami a nákladnými autami, aby naplavenú hlinu odstránili.

 

Život na sídlisku sa pomaly vracal do starých koľají.

Pravda, nie celkom.

 

Hoci boli po nejakom čase vybudované protiprívalové kanály vo vinohradoch nad Račou, a teda aj nad naším sídliskom, keď prihrmí letná búrka s lejakom, začne byť vo vnútri sídliska rušno. Zaparkované autá ožijú a šoféri ich umiestňujú na vyššie položené ulice v okolí.

 

Čo ak by sa zopakoval ten dávny scenár?

Voda je predsa len voda! A o nej nikdy presne nevieš...

 

I stalo sa!

 

V lete 1999 začiatkom júla sa situácia skoro zopakovala.

Prišla búrka s obrovským krupobitím. Krúpy ako vtáčie vajíčka scupotali po balkónoch, odrážali sa od obločných skiel, zakrátko pokryli svojou hrozivou bielou krásou trávniky, chodníky aj ulicu.

 

Opäť zatopilo naše Komisárky.

 

Tento krát si to odniesol široký priestor pred garážami ...aj v nich.

Veď voda je len voda ...a o nej nikdy nevieš!

 

Jedného dňa bude tento príbeh možno načisto zakliaty v povesti.

Bodaj by sa tak stalo! Lebo povesť sa rozpráva, ale život

- ten nám občas pripraví búrlivé prekvapenia.