Niekedy dávno v nedávnej  dobe ľadovej  sa začal modelovať reliéf vysokohorských dolín a prírodné živly vytvorili na malom priestore z Roháčov miniatúrne veľhory, so všetkými krásami. Sedím na vrchole Ostrého Roháča nad touto všetkou krásou a  chvíľku sa nechávam uniesť fantáziou do dôb, kedy do nádherne vymodelovaných dolín a majestátne štíty nevstúpila noha človeka.  Predstavujem si mohutné roháčske pralesy s  plné zubrov, jeleňov a ďalšej divej zveri , ktorá oživovala tieto nehostinné a divé kraje. Horské bystriny s hučiacimi vodopádmi a šumom stromov hrali svoj úžasný koncert, ktorého tóny sa snažím zachytiť ešte niekde v povetrí. Počujem nejaké tóny ...áno, prichádzajú... . „Héééééj dokedy tu budeš trčať? Pohni kostrou, lebo aj my chceme na druhý koniec. Hele vole,dělej!  Szybko, szybko człowieku! Что ты спишь?  “ Prebudím sa zo snenia a pozerám na tridsať metrový rad ako v supermarkete, v ktorom sa tlačí mnohonárodnostná skupinka turistov, ktorí dychtivo túžia zdolať Ostrý Roháč. Miesta na vrchole je  len pre jedného a tak opúšťam toto miesto, kde by sa hodil semafor, lebo si tu vystojíte aj polhodinu, pokiaľ sa dostanete na druhú stranu.

Pohľad zo Smutného sedla na Ostrý Roháč a Volovec



Turistické harašenie na Plačlivom



Pohľad na Smutnú dolinu, ktorou sme prešli



Pohľad na Ostrý roháč a v pozadí Volovec



Začína sa nám vysokohorské divadlo

                      Hele vole,dělej!  Szybko, szybko człowieku! Что ты спишь?

Zdolaný ostrý Roháč, v pozadí Plačlivé



Giewont v Poľsku s krížom

Ešte raz pohľad na Ostrý Roháč




Roháčske oká

..... bez komentára



Vysoké Tatry v pozadí

Roháče a ich blízke okolie boli z hľadiska dávnej histórie a historickej geografie terra incognita. Nenašli sa nijaké písomnosti, ani pozostatky materiálnej kultúry, ktoré by svedčili o trvalom osídlení tohto kraja v stredoveku alebo skôr. Predpokladám, že to bolo z úcty ku všetkej tej kráse. Je to tak trocha aj výzva pre nás, aby sme tu po sebe nič nezanechali, čo tu nepatrí.