... už som aj zabudla, čo som chcela. Niekomu sa táto veta páčila, ale komu? Niekomu sa páčili moje ruky, keď sa jemne vlnili, aby prsty mohli hrať Requiem for a dream. Niekomu sa páčili tie čudné hnedé škvrny v mojich zelených očiach, ktoré si ľudia prekvapivo vždy všimnú práve v strede rozhovoru o úspešnej slovenskej ekonomike. Niekomu sa páčila moja obľúbená irónia, takže záver predchadzajúcej vety som myslela rovnako vážne ako verím tomu, že ženy sú z Venuše. Niekomu sa páčilo ako sa mi stále začne čikútať, keď dopijem bielu čokoládu a konečne zavriem na polhodinu ústa, lebo zadržiavam dych. Niekomu sa páčil aj ten môj skvelý parťák Sarkazmus, pre ktorý iný zmenil smer a šla som po ulici sama. Niekomu sa páčilo, keď som vždy nenápadne odkopávala v pizzérii pod stolom do rohu kukuricu, ktorá mi popadala pri jedení z pizze. Niekomu sa páčili moje ľadové nohy, lebo keď mi dal svoje hrubé ponožky, na každú nohu som si natiahla inú farbu. Niekomu som sa páčila asi ja. Ale komu? Rozmýšľam... Zabudla som. Ostal stáť v záhrade, kde chodím len občas, keď mám chuť na jablká. Možno raz za mesiac, možno dvakrát za týždeň, moje chute nemajú harmonogram. Prídem, vezmem si to najlepšie a odídem. Bezcitné, ale také sú mrazy, ktoré prídu a ostanú len holé stromy...