„Nevadilo by ti, keby sa ťa niečo spýtam?“ opýtala som sa opatrne a odtiahla som sa od neho. Očami som stále sledovala jeho oči. Chcela som vedieť odpoveď na túto otázku. Chcem vedieť o ňom aspoň niečo.

„Nie, môžeš sa spýtať na hocičo,“ súhlasil.

„Aké je tvoje meno?“

„Mark,“ povedal a uhol pohľadom, ale len na malú chvíľku.

„A ďalej?“ opatrne som sa pýtala. „Chcem počuť celé meno.“

„Mark Alexander,“ spravil väčšiu prestávku, už som si myslela, že dohovoril, no on po chvíli pokračoval, „Evansens.“

Bola to len chvíľa, ale pre mňa to bola ako hodina. To posledné meno.....to meno!

„Evansens?“ opýtala som sa zaskočená znovu. Kýval hlavou, že áno. Lenže to ešte nič nerieši, ešte nemusí byť....„Brat....brat ..Alexan.....,“ nestihla som dopovedať, keď otec začal hovoriť.

„Brat Alexandry Waylinovej, Lucy,“ potvrdil mi to dosť zľaknuto. Podlomili sa mi nohy, no stihol ma zachytiť a posadiť na stoličku. Chvíľu som nič nehovorila. Dávala som si to dokopy. Takže môj otec je brat mojej adoptívnej mamy? Rodina sa nakoniec uzatvára, alebo ma čakajú ďalšie tajomstvá? Mám snáď ďalšiu rodinu?

„Chcem vedieť všetko,“ hovorila som omámene. „Všetko o tebe....ako? čo? A prečo? Dobre?“

„Fajn,“ odsekol a začal hodiť po pivnici. Vyzeral ako lev, ktorý rozzúrene behá v klietke, ale otec nebol rozzúrený, len skôr smutný a zahanbený.

„Bol som primladý, ani sám som nevedel, čo chcem od života. Bol som len obyčajný Anjel. Nevedel som nič výnimočné – len ochraňovať a viesť Bielych Čarodejníkov. Bol som znudený týmto. Ja som bol niečo iné.....rebel?“ smutne sa zasmial. „Mal som dvadsať rokov, keď som opustil rodinu a pridal sa k Čiernym Anjelom. Lákalo ma to, že som mohol čarovať. Vtedy sa mi zdalo nespravodlivé, že Anjeli nemôžu čarovať, ale ostatní áno.

Keď som prešiel ku nim, bral som to ako povýšenie. No na vstup na to miesto som potreboval niekoho zabiť. Moje obete mi vybrali sami. Bol to mladý manželský pár, ktorý mal rok po svadbe. Sedeli tíško v parku a dívali sa na nočnú oblohu. Ja som sa ku nim priblížil a zabil som ich. Nemyslel som na to, že majú celý život pred sebou. Myslel som len na svoje výhody, keď budem Čierny Anjel,“ v očiach som mu zazrela istý jas, ktorý som nevedela pochopiť. Možno si spomínal na tú veľkú túžbu to spraviť. Potom si však dal hlavu do dlaní a pokrútil ňou.

„Do dnešného dňa to ľutujem. Zabil som nevinných ľudí. To mladé dievča bolo vraj Anjel. Vtedy som sa tešil z toho. Začal sa môj boj na Bielych a Čiernych Čarodejníkov a aj Anjelov. Svojmu rodnému mestečku som sa vyhýbal. Zabýval som sa v Deritese. Bývalo tam prázdno, no našlo sa tam pár odvážlivcov, ktorí sa ničoho nebáli. Nebáli sa toho, že v blízkosti bývajú aj Čierny Anjeli. Skôr dávali takto najavo svoj odpor ku nim, ako to moja sestra urobila ku mne,“ smutne sklonil hlavu. „Vtedy, keď som sa pridal ku nim, už som nebol jej brat. Zradil som rodinu, ktorá od začiatku vekov boli len samí Anjeli. Nehanbil som sa za to, ale teraz už áno. Ako to len ľutujem.

Prešli dva roky. Stále som bol mladý, moc som nezabíjal. Zabil som len šiestich ľudí za tie dva roky. Ak počítam aj ten zaľúbený pár, tak vlastne osem,“ na chvíľku ma ovládol strach. Tento muž predo mnou vraždil nevinných ľudí, len tak. Musela som si pripomenúť že mi zachránil život. Mladý Mark Evansens bol skazený, dospelý Mark Evansens všetko ľutuje a hanbí sa za to.

„Raz som mal ísť niekoho zabiť – bola to ako úloha, do iného štátu. Tisícky kilometrov vzdialeného mesta od Deritesu. Večer som si zbehol do krčmy a nepripadalo mi to čudné. Brali ma ako nepozvaného hosťa, ktorý ich môže kedykoľvek zabiť, no nič si s tým nerobili. Slabšie povahy vždy ušli, keď som ja prišiel. Iní si zas zavolali posily, keby sa niečo zvrtlo. Nevnímal som ich. Sedel som vždy v kúte a ničoho som si nevšímal.

Prišlo za mnou dievča, neviem prečo. Naštvalo ma to, že ma vôbec otravuje. Ani som sa na ňu nepozrel a vyletel som von. Môj kľudný večer bol narušený. Sadol som si na múrik pri ceste a iba som premýšľal, čo ma na druhý deň čaká. Lenže to dievča vyšlo za mnou von. Bol som z toho mimo, čo odo mňa chce. Načiahlo za mnou ruku a v ruke držala môj prútik. S úsmevom mi ho podávala a ja som jej ho vytrhol. Vtedy som sa na ňu prvýkrát pozrel,“ usmial sa a v očiach mu zažiaril šťastný pocit. „Hneď sa mi predstavila a ja som odvtedy bol šťastný. Stále som sa musel na ňu dívať a usmievať sa. Lucy bola tká milá, no zistil som, že je Biela Čarodejnica. Moja priorita bolo zlikvidovať ju. Navyše bola z Waylinovského rodu. Ešte obávanejšia. No nemohol som.

V ten večer sme sa zblížili. Nepovedal som jej, že som Čierny Anjel. Myslela si, že som Anjel, keďže sa mi chcela dívať do očí, vždy ju to bolelo. Aká naivná, no vtedy som si uvedomil, že ju milujem. Bolo v nej niečo, čo som chcel získať. Na ten druhý deň som naozaj odišiel, no nikoho som nezabil. Vrátil som sa k Lucy a po určitom čase som s ňou začal aj bývať. Boli sme šťastný zaľúbený pár. Prestalo pre mňa existovať zabíjanie. Moja prvé miesto v živote obsadila Lucy. Avšak aj to muselo skončiť. Čierny Anjeli sa dozvedeli, že mám niečo s Waylinovou a kázali mi, aby som ju zabil. Nemohol som to.

Odišiel som niekde preč, kde by ma nehľadali. Stále som menil miesta svojho pobytu. Cestou som však natrafil na Lucynho brata – Toma Waylina. Bol ľahkomyseľný. Myslel si, žeby ma aj zabil, no nerád som sa chcel púšťať do súboja s bratom mojej najväčšej lásky. Toma to dosť naštvalo, keď som ho iba priviazal v lese a ušiel som ďalej preč. Nezniesol tu prehru, aj keď by mal byť vlastne rád, že som ho nezabil. Bol predsa Biely Čarodejník.

Prešli skoro dva roky. Tom po mne pátral a chcel ma stále zabiť. Nedarilo sa mu to,“ na otcovej tvári sa zjavil jasný úškrn, ktorý mu však v zapätí zmizol. „Pri každom našom stretnutí mi hovoril, že ma Lucy nenávidí. Vraj ma nechce vidieť, a keď bude môcť, tak ma osobne zabije. Nechápal som to vtedy. Musel som ju nájsť a spýtať sa jej to sám, či ma naozaj nenávidí. Myslel som si, že z Deritesu odišla, ale našiel som ju tam. Jej dom som nevidel, no určite to bolo ochranné zaklínadlo. Išla okolo poštárka a pozrela sa na schránku, ktorá jednoducho stále pred ničím. Nechápavo pokrútila hlavou, ale poštu tam dala. Teraz mi stačilo len čakať, kedy si pôjde von pre poštu.

Prešla hodina, keď vyšla von. Stále sa obhliadala, asi hľadala nebezpečenstvo. V tomto meste číhalo nebezpečenstvo na každom rohu. Hlavne, keď ste sa volali Waylinová. Vyšiel som pomaly smerom k jej domu. Otočila sa a chcela ujsť, lenže ja som jej stál v ceste do jej domu. Spýtala sa ma, že čo chcem, keď som povedal, že iba pozhovárať – odfrkla si, a povedala, že s Čiernymi Anjelmi nemá o čom hovoriť. Toto jej gesto ma prinútilo pripustiť to, že ma naozaj nenávidí, ale prečo?

Stáli sme tam vonku. Stále sme sa hádali, vraj má iného muža a má s nim aj dieťa. To ma zlomilo, takže moja láska mala dieťa a zabudla na mňa. Štvalo ma to. Prezradila sa niečím, na ruke nemala žiadny prstienok. Keď som sa jej to spýtal, len uhla pohľadom a nechcela mi nič povedať. Vtedy mi niečo došlo, podviedla ma s niekým iným. Láska ku mne bolo len klamstvo. Láska, čo sme si sľúbili, bola len výmysel.

Vtedy sa stala jedna vec, objavil sa tam jeden z nás – Selion. Je to ako vodca. Dal nás dokopy, aby sme pracovali efektívnejšie. Hovoril nám, že raz príde na svet potomok Waylinovcov, ktorý bude najmocnejší a všetkých Čiernych Anjelov zahubí a Čierny Čarodejníci dostanú vyslobodenie. To sme nemohli dovoliť. Vraj to dieťa mala byť žena. Vraj mala byť dcérou Anjela a Bieleho Čarodejníka. Či už bol otec Anjel, alebo Čarodejník to sa nehovorilo. Keď som zbadal Seliona, napadlo ma to hneď – chce to dieťa, Lucyno dieťa.

Lucy vbehla dnu a ja som tam len stál, lebo Lucy ma chvíľu predtým zamrazila. To bol jej dar. Pohľadom zmraziť ľudí. Trvalo to dlho pre mňa. Len som tam stál a nevedel som, čo sa deje v doma. Počul som plač a výkriky. Zrazu všetko utíchlo a moje zmrazenie zmizlo. Ihneď som bežal dnu. Prehľadal som izbu, no nikde som nikoho nevidel. Vybehol som na poschodie a všetko som prehľadával. Zahol som do prvých otvorených dverí. Ležala tam mŕtva a Selion sa pozrel na mňa víťazoslávnym úsmevom. Pozrel som sa na to dieťa,“ zapozeral sa na mňa a zas sklonil hlavu. „Žilo. Nebolo mŕtve. Selion nevyhral úplne, no vzal mi jedinú lásku, ktorú som miloval. Vtedy mi povedal, že to dieťa je vlastne moje. Nechápavo som sa díval na to malé stvorenie, ktoré ani neplakalo. Predsa som len otcom a Lucy milovala len mňa. Nepodviedla ma, len bola sklamaná a nahnevaná, že som Čierny Anjel.

Selion ma zaklial. Musel som odísť, nemohol som sa o teba starať, čo som tak veľmi chcel od tej chvíle. Nemohol som ťa vôbec vídavať, len som sa modlil, aby si prežila. Keby som sa ťa snažil vyhľadať, tak by ťa hneď našli. Až o pätnásť rokov neskôr som ťa zbadal po tom dlhom čase. Tak veľmi si sa podobala na mamu, že som sa kľudne díval, ako spíš, dokým nezačal ten pes štekať,“ zamračil sa a ja som sa zasmiala. Zasmial sa aj otec.

„Ostala si úplne zľakaná a ja som chcel spraviť toľko vecí, no musel som iba zmiznúť. Prepáč mi to vtedy, dcérenka moja. Aj to, čo sa stalo v Deritese a aj to, že som ťa nedokázal ochrániť v tom lese.“ Zapichlo ma z toho až v boľavej ruke. „Lenže tu sa môžeme stretávať. Bárskedy a koľko dlho. Tu Selion nemá moc. Na tomto mieste nie,“ usmial sa a ja som sa musela tiež. Mal pravdu. Inak by tu už bol. Uľavilo sa mi. Môžem byť s otcom, koľko chcem.

„Budeš s nami bývať?“ vyletelo to zo mňa a ani som nejako o tom nepremýšľala. Otec ku mne pristúpil a ľahko ma pohladil po vlasoch. Moc sa neusmieval, no ani nemračil sa.

„Lucy, rád by som, ale Tom by ma zodral z kože, keby ma tu zbadal.“ Jasné, Tom!

„Škoda,“ môj zrak upadol na zem a smutne som si povzdychla.

„Budem však pri tebe,“ povzbudil ma, keď videl moju sklesnutú náladu.

Obaja sme sa strhli, keď ktosi začal kričať na celú pivnicu. Obzreli sme sa obaja naraz a zbadali sme Toma, ako zúrivo rozhadzuje rukami a pravdepodobne hľadá, čo by po mojom otcovi hodil. 

„Ty! Ty! Ty!“ vrieskal Tom a ja som sa zmätene dívala. Nechcela som, aby otec zas zmizol. Nechcela som však ani to, aby mu Tom niečo spravil.

„Tom, pokoj,“ upokojoval ho môj otec. Zrazu mi to prišlo zvláštne. V jednej miestnosti sa stretli obaja moji otcovia. Trošku som sa usmiala, ale musela som zakročiť, lebo si niečo spravia.

„Ja mám byť pokojný? Chvíľu som vonku a už sa sem sťahuje háveď! Lucy! Do izby!“ kričal a v tvári pomaly červenal. Chcela som po ňom skočiť, ale moja ruka v sadre by to asi neprežila.

Chvíľu som sa zapozerala na sadru. Ani Timea a ani James sa nepýtali, čo sa mi stalo s rukou. Možno to očakávali po tom súboji so Selionom. Možno si len domysleli, že som spadla dávnejšie. Celý čas mi tá sadra neprekážala, no teraz áno. Chvalabohu, že mi ju o týždeň dajú už dole.

„Tom!“ skríkla som, ale prv než som si stihla uvedomiť, oni už mali svoju hádku.

„Chudera moja sestra, keď ťa spoznala! Určite to ľutovala do konca svojho života! Len si jej bol na príťaž! Kvôli tebe zomrela!“

Vtedy ma niečo zabolelo. Nebola to fyzická bolesť, ale psychická. Urazil môjho otca, že jej bol na príťaž. Keby sa oni dvaja nestretli, ja by som nikdy neprišla na tento svet.

„Nie!“ skríkla som, keď hodil Tom do môjho otca kus menšieho železa. Otec sa zaknísal na mieste a chytil sa za hlavu, kde narazil kus železa. Objavil sa tam malý červený potôčik.

„Ocko, si v poriadku?“ spýtala som sa opatrne. Pozrela som sa smerom na Toma a čosi som zbadala v jeho očiach. Porazenie....Prehra? Okamžite vyšiel preč z pivnice.

„Hej, som,“ chytila som sa jeho hlavy a zamračil sa. Bola to len taká rana, nič veľké, ale bude ho to poriadne bolieť.

„Pravdaže,“ poznamenala som ho ironicky. Chcela som sa postaviť a niečo nájsť, no Tom už bol dole a v ruke niesol ľad a utierky. „Priložíš mu to na tú ranu? Ja nemôžem,“ zamávala som Tomovi popred tvár mojou sadrou. Len si niečo nezrozumiteľne zamrmlal, ale poslušne išiel. Mračil sa aj Tom a aj otec, keď mu ošetroval tú ranu.

Keď som sa na nich takto dívala, pripadalo mi to čudné. Stretli sa tu dvaja moji otcovia, ktorý sa nemajú moc v láske. Jeden ho nenávidí preto, lebo vraj kvôli nemu prišla jeho sestra o život. Ten skutočný otec nemá rád toho ....no Toma preto, lebo mi klamal pätnásť rokov, že som jeho dcéra. Keby som si mala vybrať – neviem ako. Vie vlastne Tom, že môj otec je jeho manželky brat?

„Je mi to ľúto,“ ospravedlnil sa Tom pomedzi zaťaté zuby a otec iba prikývol.

„Mohol by si dať do toho ospravedlňovania trochu viac ľútosti. Ublížil si rodine,“ poznamenala som. Skrytý význam vety:  Ublížil si rodine. Pochopil asi iba skutočný otec. Pozrel sa po mne a môj  mozog zaznamenal niečo také, ako slabý nesúhlas. Mám dosť klamstiev a tajomstiev.

„Nie je úplná rodina. Je to tvoj otec. Nikdy sa neoženil za tvoju mamu, takže je iba  z polky rodina,“ zahundral Tom a odtiahol sa od otca.

„Je úplná rodina. Takpovediac je to tvoj švagor,“ pokračovala som ďalej a Tom sa dosť vykoľajene na mňa díval. Potom sa pozrel vystrašeným pohľadom na otca. „Ty? Ty? Si?..“

„Som brat Alexandry Evansensovej, alebo Alexandry Waylinovej,“ otec sa zahladil smutne do zeme. „Skôr povedané, ona bola moja sestra.“ Aj keď sme to nepovedali nahlas, určite sme si spomenuli, ako sme stratili Alexandru. Tá strašná autonehoda, ktorú som ja prežila.
            Vtedy spravil Tom niečo, čo nikto nečakal. Podal môjmu otcovi ruku so slovami: „Som Tom Waylin. Staral som sa ti pätnásť rokov o tvoju dcéru a bol som ženatý za tvoju sestru. Teší ma.“ Otec neváhal a podal mu svoju. „Teší ma.“