Predstavujem si, koľko ľudí je na tom rovnako, zdanlivo hákujúcich potvrdzujúcich stereotypy o štátnych úradníkoch s pasiánsom, či holdujúcich predstave, že pre pracovný proces nie je nič lepšie, než dlhá porada (či v multinationals po novom confcall za účasti projektoru, telemostu a výkonného riaditeľa, ktorý sa vyznačuje tým, že je hnedý, čierny, alebo žltý a nemá ani páru odkiaľ pochádzate, aby sa zdôraznilo to „multi“), lebo sa pri nej zabije celkom dosť času, občas sa dá zabaviť aj omšelými vtipmi a koniec - koncov aj sa vykazuje akási činnosť, ktorá vo svojom dôsledku akousi korporátnou osmózou z času na čas dospeje aj k výsledku, kedy zúfalý backofficák úplne vysilený dlhým cyklom nepretržitých rokovaní v predvíkendovom vypätí rozošle „draft návrhu“, ktoré sa chytí nejaký iný (sic podobne postihnutý) a uzavrie tak estrádu dlhého pracovného týždňa a s dobrým pocitom tak obaja vypadnú lyžovať na Semmering, čo je vždy len o polovicu drahšie, než ten náš polkilometer povedzme na Giraku.

 

Rozmýšľam, koľko z tých zamestnancov, čo zaujímajú stanoviská a prijímajú drafty riešení si uvedomuje pojem „nákladová položka“ zatiaľ čo z nedostatku iných vzruchov prispievajú do diskusií na tému recesia a navážajú sa do jednej, či druhej strany kauzy prepúšťaných notorikov a povaľačov, ktorí si síce mohli, ale nemuseli prihnúť pred nástupom k pásu, kde kedysi vo viacsmenných prevádzkach tvorili hmotné hodnoty namiesto tých virtuálnych.

 

A uvažujem, koľko z nich „investovalo“, do fondov, bytov, akcií, či komodít, kde ich dvadsať- roční absolventi v pozíciách analytikov presvedčovali o imperatíve rastu ako základného ekonomického fundamentu (a to bez ohľadu na jeho ekonomický epiteton, jesto hospodársky, inflačný, rast hodnoty, produktivity a miezd, či akýkoľvek iný) len aby zrazu prepadli hystérii, že tá 28 ročná panelová dvojgarzónka v Dúbravke za 90 tisíc nebude mať o 30 rokov (ak budú mať šťastie ju podržať do splatnosti a teda nadobudnúť vlastníctvo aj de facto, nielen pochybným precedensom typu držba je 90% vlastníctva) hodnotu pol milióna ako plánovali, ale veľmi pravdepodobne to bude takmer vybývaná, menejcenná ruina, alebo že údajná dlhodobá výnosnosť takzvaných podielových fondov (v tom lepšom prípade, to jest že neinvestovali do explicitných, lež len implicitných pyramíd) bola financovaná inflačným rastom, ktorý narazil do múru zvaného korekcia a teraz z ich poctivo strádaných 6 ročných úspor ostali len prospekty s nadpismi ako „najlepši zaručený,“ „dlhodobá prosperita,“ či „švajčiarky dôchodok.“

 

A nemôžem, než sa cynicky neusmievať pri vízii že aj pojem stredná vrstva narazí do nejakej tej korekcie. Napríklad produktivity.

 

Čo bude vtedy, až aj ona zistí, že za to dlhodobé virtuálne hákovanie až príliš honosne označované robotou dostala rovnaký ekvivalent fekálie ako sama vyprodukovala.