Mám dobrého muža. Naozaj ma miluje, miluje nás oboch - mňa aj nášho dvojročného syna. Avšak tieto dva roky môjho života sa cítim vnútorne tak prázdna a sama ako nikdy predtým. Samozrejme chodí do roboty, stará sa o dom, záhradu a naďalej žije, rozvíja svoj koníček - hudbu. Ja som dva roky s malým doma. Jasné niekto by si mohol povedať prečo teda nejdem do roboty. No to nie je tak ľahké. Podmienkou prijatia dieťaťa do škôlky je reč a odplienkovanie. To druhé bude u nášho syna heroický výkon nás oboch, ale o tom som nechcela. Na muža s práce sa každý deň teším. Teším sa ako budeme spolu tráviť čas, ako bude tráviť čas so synom a ja čo to doma porobím. A potom príde z práce domov a moje plány sa rozsypú v čase keď sa ešte ani nevyzul. On má v pláne robiť toto a ono a hento a tamto. Ok. V poriadku. Za trochu času strávený so synom ho takmer prosíkam. On nevie čo s ním má robiť. Nič ho nebaví. Haló! Ja to viem, ja som s ním od rána do noci. Ani raz k nemu nevstal v noci, ani vtedy keď nemusel vstávať do práce. Ani raz ho neprebalil keď bol pokakaný. Dobre v poriadku, ja som na rodičovskej ja to budem robiť. Ale prečo ho musím nútiť byť so synom? Že on s ním nechce byť. Áno teraz má malý mamičkovské obdobie, ale to nemá celé dva roky. Najsmutnejšie na tom celom je, že keď mu niečo poviem on sa zoberie a ide na prízemie do svojho štúdia a robí si hudbu. Koniec. Nezáujem. Nič neurobí kým mu to nepoviem, aj to mu trvá tak dlho, že si to či hento radšej urobím sama. Naopak, keď ho poprosí niekto iný, cudzí tak sa roztrhne len aby to bolo čo najrýchlejšie a najlepšie urobené. Nie je zlý chlap. Len mám stále dojem, že nevie byť otcom. Nevie byť mojou oporou a druhým rodičom. Všetko čo sa týka dieťaťa, chodu domácnosti je na mojich pleciach. A to keď vám dieťa ani tú jednu hodinu cez deň nespí je fakt takmer nemožná misia. Už ho ani do postieľky nemôžem dať, lebo z nej vyskočí. Muž tomu nerozumie. Všetko rieši postieľkou. Všetko je v poriadku len keď on dostane čo chce. Čo však chcem ja to sa neopýta. Neopýta sa aký sme mali deň, čo sme robili, či má s niečím pomôcť,... Mám pocit samoty. Tej vnútornej. Áno moja chyba, že nemám žiadnu kamarátku s ktorou by som mohla riešiť tieto veci. No poviem Vám úprimne, ani neviem či by som bola schopná tieto pocity zdieľať osobne hoci aj s kamarátkou. Raz som to skúsila s mojou mamkou. Prišla k nám a ja som z plačom utekala k nej do auta. A potom to nastalo. Každý deň sa ma pýtala aké to je medzi nami s mužom. Takže druhýkrát som rovnakú chybu neurobila. V poslednej dobe myslím často na rozvod. Hoci sme spolu manželia len dva roky. Nejako neviem vnútorne vstrebať prečo je takým otcom aký je. Prečo sa stáva takým partnerom akým je teraz. Áno jasné, potom sa uvedomím, že toto nie je dôvod na rozvod. Však ma nebije, nepodvádza, neokráda... No niečo nie je evidentne v poriadku keď mám také čierne myšlienky. A to sa mi nepáči. Nechcem takto žiť ďalej... A to je dôvod prečo som si založila blog. Miesto kde budem môcť vysypať zo seba všetky myšlienky a emócie.