Milujem Prahu, dúfam, že ma tam raz osud zaveje aj pre iné dôvody ako pre výlet. Piatykrát som navštívila Prahu, tentokrát som sa Starým Mestom túlala sama.. lebo nie každý rád objavuje... alebo nie každý má v duši tuláka... Nič zvláštne som neobjavila, žiadnu pikošku nemám z tohto krátkeho výletu. Sprevádzala som vlastne kamošku na zápis do školy a jeden večer sme boli vtrhnuté aj do veľkomestkej reality...

No a ešte celkom zaujmavé je dnes na Prahe aj to všadeprítomné spomínanie roka 1968 a to ako sa starí páni v klobúkoch tvária, ako tomu rozumia a mladí sa fotia pri tankoch a majú z toho dobrú recesiu a smejú sa pri slove "socík". No a ja niekde medzi tým rozmýšľam, že by som si mala niečo viac o tom prečítať. A ešte mám v Prahe taký pocit spolupatričnosti ... akoby Praha bola stále československá záležitosť ... našepkávajú mi to hlavne kontúry tohto mesta ktoré sa mi vynárajú ako reminiscencia starých dobrých filmov o časoch kedy sme žili trochu ináč... nostalgia ... a Praha je predsa symbol

... niekde v hĺbke sme dnes aj tak úž úplne inde.

Pražská architektúra... Paríž síce zostáva v srdci, ale Praha zostáva v očiach:)

Ešte som sa ani nevyspala z cesty a už správa, že o necelé dva týždne sú štátnice... Ľudia Boží, končia sa mi dobré časy? Nuž ja si teda odštátnicujem a dúfam, že sa v okienku Letom Svetom stretneme tento rok ešte aspoň v tom Londýne.. počuješ, Radka?

Mimochodom ako som sa tak prehrabávala v papieroch a hľadala matroš na státnice.. namerala som že LEN materiály z prednášok za posledné štyri roky majú presne 53 cm od zeme. Dobré nie? Že so mňa ešte nie je kocka. Alebo rovno obdĺžnik.