Bez peňazí sa dá žiť, ale bez lásky nie. Pobila by som sa za túto vetu a odmalička som idealisticky hlásala navzdory "múdrosti" dospelých,  že jedine láska je dôležitá a potrebná, všetko ostatné sa dá láskou prekonať.

No neprešlo ani pár rokov mojich partnerských skúseností, aby som pochopila, že ani bez peňazí sa nedá žiť. Pre mňa určite nie. Vraj najčastejší dôvod rozvodov a všetkých hádok v manželstvách sú peniaze. Aké prízemné! Ale len vtedy, keď ich človek má. V detstve sa mi dostalo veľa istoty, citovej aj materiálnej. Nie, nie som dieťa zbohatlíkov ani žiadnych tunelárov ani bývalých komunistických funkcionárov. Len moja mama, keďže nás vychovávala od určitého času sama, vedela všetko zariadiť tak, aby sme nepociťovali strach, či ohrozenie, čo bude zajtra...

Určite mala problémy ako nás uživiť, určite sa borila s neistotou, či financie vystačia na všetky potrebné veci do školy a nutné poplatky, šeky a ešte niečo naviac, aby sme sa potešili. Vždy to vyšlo. Občas som si myslela, že peniaze čaruje. Neznášala dlhy a požičiavanie, úver za dom poctivo platila a splatila, šetrila, kde sa dá. Nerozhadzovali sme, ale ani netrpeli nedostatkom. Na dedine to ide... Dopestovať, dochovať, jedni starí rodičia, druhí starí rodičia... Vďala tomu som nepoznala strach prýštiaci z finančných kríz našej rodiny... A táto výsada, ktorej sa mi dostalo, ma v dospelosti hodila do neriešiteľných situácií. Do konfrontácií so sebou... Lebo ak nedokážem ako moja mama uspojiť ani svoj pocit "istoty a bezpečia", tápam, strácam sa a inštinktívne vyhľadávam niekoho, kto mi ho vráti. Pud sebazáchovy. Večný návrat do materského lona, do bezpečia.

Iba z lásky už nevyžijem. A to sa mi zdá ako prehra.

Stretla som človeka, ktorého výchova pripravila lepšie na život ako mňa. Odmalička počúval ako je málo peňazí. To, čo bolo, sa hneď minulo systémom "teraz hojno, potom hov...". Požičivanie peňazí bolo kľúčom prežitia. Zabúdanie na podĺžnosti súčasťou životného štýlu. Vycepovaný finančnou neistotou veľmi ľahko zvláda destabilizáciu v rozpočte rodiny. Zato jeho citová výchova v ničom nezaostávala za tou mojou, ba dokonca prevyšuje bežný príjem emócií. Citová istota rodiny je základom pre jeho vieru v ľudí a pozitívne myslenie a je vo veľkom kontraste s mojim ustavičným strachom z každodennosti. Ale...

Neviem, či by som chcela žiť zo dňa na deň. Žiť len pre prítomnosť. Nemôcť si nič plánovať. Neviem, či by som chcela žiť pocit "bezdomovcov", či zažiť výchovu, ktorú majú prirodzene v génoch snáď len rómovia. Bola by som určite lepšie pripravená na život. Ale aký život? Prežívanie? Kde sa stratila moja viera, že jediné na čom záleží, je láska? Hlavne, keď láskou prekypujú moje vzťahy vrchovato?